Bulhari z našej ulice boli veľkí dobráci

25.1.2007
0
Páčil sa vám článok?

Ak si niekto myslí, že na Dunajskej ulici Bulhari neprerazili - hlboko sa mýli. Hneď na začiatku našej ulice býva roky rokúce MUDr. Božin Laskov, legenda našich otolaryngologických ambulancií a najslávnejší futbalista Bratislavy.

Vekovo by mu mnohí mohli prisúdiť oslovenie „starček“ - ale v jeho prípade by to oslovenie nebolo presné. Pán doktor ešte donedávna behal ráno v otepľovačkách po meste ako mladík!

Nohy venoval slovenskému futbalu, mozog a ruky slovenskej medicíne, srdce bulharskej kráľovskej dynastii. Je nositeľom „Zlatého Rolanda“ - ceny primátora mesta Bratislavy. Bez pána doktora Laskova si neviem Dunajskú ulicu ani predstaviť. Chlapci z našej ulice mu želajú veľa zdravia a veľa vajec pri tohoročnej veľkonočnej šibačke.

V päťdesiatych rokoch sa na našu ulicu prisťahovali ďalší Bulhari. Rodina Grančarová mala plno utešených detí (najmladší bol Petičo) a hneď sme sa s nimi skamarátili. Dievčatá mali hlboké oči a z nášho domu sa ku Grančarovcom jeden chlapec z Dunajskej priženil. I keď v skutočnosti to vlastne bolo naopak: u Smutkovcov bolo viac miesta a tak sa Štefka privydala k susedom. Kŕdlik ich detí sa rozletel - ako to už býva - do celej veľkej Bratislavy. Bulhari z našej ulice boli veľkí dobráci. Tenučká pani Grančarová a jej zavalitý manžel v klobúku (ja si myslím, že on v tom klobúku aj spal) sa vzorne starali o početnú rodinu.

Grékov bolo v našej štvrti pomenej. Nezabudnuteľnou postavou našej mladosti bol čašník v kaviarni Luxor - bývalý boxer za grécke Thessaloniké. Jeho tvár by mohla byť vyrazená na gréckej drachme. Mal ostro krojené črty, ale bol veselej nátury. Mierne nahrbený (ako keby v boxerskom strehu pred direktom) prežil s nami roztopašné študentské časy. Mnoho typov, ktoré sme stretávali na našej ulici, svedčilo o tom, že malebné prístavné mestečko pri Dunaji im prirástlo k srdcu. Žijú tu s nami družne Arméni, Albánci aj Dalmatínci.

Nezabudnuteľnou udalosťou pre našu rodinu bola návšteva strýka Adalberta z USA. Emigroval ešte za Rakúsko-Uhorska a akosi mu ušlo, že sa monarchia rozpadla. Furt chcel u nás v roku 1950 platiť šilingami. Mal už vyše osemdesiat rokov a prišiel kúpiť do obchodu „U Sv. Vojtecha“ sochu panny Márie. Z tajuplných dôvodov nechali komunisti katolíckej cirkvi v majetku obchody s omšovými potrebami - „U Sv. Vojtecha“. Obchody boli nielen v Bratislave, ale aj po celom Československu.

Okrem omšovej knihy a kňazských textílií tam bolo  dostať kúpiť - aj sväté obrázky a omšové víno. Vo výklade stála veľká socha panenky Márie zo sadry, kvôli ktorej prišiel strýko Adalbert z Ameriky. Asi mu trošku harašilo, lebo si zaumienil vytvoriť v mieste bydliska (kdesi v štáte Minessota) zázračnú jaskyňu so sochou Matky Božej. Nik z nás nevie, ako to dopadlo. Zmizla socha, zmizol strýko Albert a napokon zmizla aj predajňa „U sv. Vojtecha“. Žije len môj dobrý brat Vojtech - nestor bratislavských čašníkov - ktorý vám to všetko môže potvrdiť.

Július Satinský

Páčil sa vám článok?