Zdroj: Archív TASR
Ako sa tapisérie dostali do Bratislavy je stále záhadou.Počas nedávneho festivalu Bratislavské mestské dni sa otvorili aj priestory Primaciálneho paláca. Vošli ste dnu, a pozreli ste si tiež zbierku gobelínov v tamojšej Galérii? Ich tajomný príbeh zaujal i milovníka histórie Igora Janotu, spomína ho vo svojej knižke Bratislavské rarity. Čo všetko je dodnes záhadou a prečo sa hlavné mesto muselo o tieto vzácne diela po rokoch súdiť?
Primaciálny palác, ktorý patrí k najkrajším klasicistickým stavbám Bratislavy, dal v roku 1778 postaviť arcibiskup kardinál Jozef Batthyány. Slúžil ako zimné sídlo ostrihomského arcibiskupa, po čase však zostal opustený a chátral. Keď neskôr prešporskí radní potrebovali rozšíriť priestory susednej Starej radnice, arcibiskupstvo im ho ponúklo na predaj.
Kúpu uzavreli v roku 1903 a mesto za palác zaplatilo 320-tisíc strieborných uhorských korún, to bola veľká suma. Navyše ho museli od základov zrekonštruovať, čo vyšlo pol milióna. Ukázalo sa však, že kúpa aj obnova sa oplatili. Keď totiž majstri počas rekonštrukcie strhávali v predsieni Zrkadlovej siene tapety, objavili nepoužívaný komín a v ňom starostlivo zrolovaných šesť prekrásnych tapisérií.
Dnes už poznáme aspoň pôvod nádherných diel. Vyhotovili ich v anglickej tkáčskej dielni v Mortlake podľa návrhov maliara Francisa Cleyna. Zobrazujú starogrécku báj o tajnej láske Afroditinej kňažky Héro a gréckeho mládenca Leandra z mesta Abydos na pobreží Hellespontu (dnešné Dardanely). Krásna Héro pod sľubom doživotného panenstva udržiavala večný oheň v chráme mesta Sésta na tráckej strane Hellespontu. Aby sa zaľúbenci mohli stretávať, musel Leandros pod rúškom noci dvakrát prieliv preplávať – večer ta, nadránom späť. Héro zakaždým postavila do okna v chrámovej veži lampu, aby v tme nezablúdil. Počas jednej búrlivej noci však silný vietor lampu sfúkol, Leandros stratil orientáciu a utopil sa v mori. Keď Héro objavila ráno jeho mŕtve telo, v zúfalstve sa vrhla do rozbúrených vĺn. Tento príbeh zobrazuje päť tapisérií, na šiestej je smútiaci Amor s dolámaným lukom.
Ako sa však tapisérie dostali do Bratislavy a za akých okolností boli ukryté, zostáva záhadou. Maliar Francis Cleyn vytvoril návrhy v službách anglického kráľa Karola I. Tomu sa mimoriadne zapáčili a dal podľa nich vyhotoviť tapisérie, ktorými si potom vyzdobil sídlo. Keď kráľa v roku 1649 popravili, tapisérie sa dostali do rúk francúzskych starožitníkov Gobelinovcov – preto sa volajú aj gobelíny. Tí ich predali francúzskemu kardinálovi Mazarinovi. Čo sa s nimi dialo potom, nevie nik. Vie sa len, že jedného dňa sa stali majetkom ďalšieho starožitníka menom Jabbach. Pravdepodobne od neho kúpil gobelíny Bátthyányi a inštaloval ich v Primaciálnom paláci. Avšak kto, kedy a prečo ukryl vzácne diela do komína?
Niektorí historici sa nazdávajú, že správcovia paláca schovali gobelíny v roku 1805 alebo v roku 1809 v obavách pred Napoleonovými vojakmi a pred okupáciou mesta. Iní odborníci sú tej mienky, že ich ukryli počas revolúcie v roku 1848, kedy na mesto tiahla armáda generála Heinaua. Nevedno, ktorá verzia je pravdivá. Aj tak ešte zostáva nevyriešená otázka, ako je možné, že správa arcibiskupského paláca na gobelíny zabudla v čase predaja budovy. Treba však povedať, že išlo o druhú, možno už tretiu generáciu úradníkov arcibiskupského sídla – veď od ukrytia gobelínov uplynulo možno sto, najmenej však päťdesiatpäť rokov. A nebol o nich ani písomný záznam.
Nech už to bolo akokoľvek, fakt je, že cena gobelínov vysoko prevyšuje sumu, za ktorú mesto palác kúpilo a rekonštruovalo. To si nakoniec uvedomilo aj ostrihomské arcibiskupstvo a usilovalo sa premiestniť diela do Ostrihomu. Spor sa riešil súdne a Bratislava ho vyhrala. Podľa zmluvy totiž kupovala palác so všetkým, čo sa v ňom nachádzalo.
(bn)
Spracované podľa knihy Igora Janotu Bratislavské rarity, Vydavateľstvo PT Marenčin (so súhlasom vydavateľstva)