1967: Bratislava začala dýchať slobodnejšie

V Bratislave ako keby niekto pootváral okná. Začali sme dýchať slobodnejšie. Normálneho dýchania sa to zatiaľ netýkalo. Exhaláty moria mesto dodnes. No v KULTÚRNOM ŽIVOTE začali vychádzať články o demokratizácii, o možnostiach prizvať do vlády aj iné strany okrem komunistickej...

Náš mocný sused - Sovietsky zväz znervóznel. V Bratislave sa všeličo pošuškáva o Dubčekovi v Prahe. Jeho štýl, vystupovanie na verejnosti je pre občanov úplná novota. Socializmus má vraj aj ľudskú tvár. Je to tvár Alexandra Dubčeka, rodáka z Uhrovca.

Pamätám sa, ako som v decembri 1967 stretol neskoro večer na Karlovom námestí v Prahe známeho a ten mi pošuškal čerstvú správu: na zasadnutí ÚV KSČ hodil Dubček po Novotnom popolník. Ťažký, veľký popolník z krištáľového skla! Zatiaľ ho netrafil, ale diskusia o „obrodnom procese v strane a spoločnosti“ pokračuje. K niečomu sa celkom iste schyľuje.

Každú nedeľu uvádzame s Lasicom v rozhlase dvojhodinovú reláciu PANORÁMA. Začíname rokovania o prerode Divadla poézie na Sedlárskej ulici na DIVADLO NA KORZE. Jednak je tá podzemná minisála skutočne na bratislavskom korze a jednak by sme radi každý večer hrali pre divákov vo svojom divadle. Divadlo bude mať dva súbory: činoherný (s režisérom Strniskom, hercami Labudom, Dančiakom, Paľkom Mikulíkom, Zorou Kolínskou atď.) a súbor L+S. Predstavenie VEČER PRE DVOCH sa sťahuje z Domu SČSP na korzo.

Naplno sa začalo žiť vo VÉČKU - vysokoškolskom klube. V príjemnom prostredí sa vyskytuje najlepšia hudba, najlepšie dievčatá, najlepší barmani (jedným z nich bol aj náš spolužiak Kájo Viceník, teraz občan USA), najlepší organizátor Pastor a spol. Vo „véčku“ sa žilo naplno. Pamätám sa, ako sme po predstavení boli vpúšťaní zadným vchodom do preplneného klubu. Občas sme vliezli oknom - lebo aj taká možnosť tu bola. Pri bubnoch sedel mladučký Šošoka, pri klavíri Laco Gerhardt, na gitare hral Gusto Riška, občas sa k nim pridal Laco Décsi, Slovák z Prahy (teraz tiež Newyorčan) s trúbkou. V Bratislave vtedy okrem „véčka“ začalo fungovať viacero vysokoškolských klubov. Nočný život v súčasnej Bratislave sa s tým vtedajším nedá porovnať.

V časopise Mladá tvorba vystriedal na poste šéfredaktora Petra Hrivnáka Janko Buzássy. Externí spolupracovníci na čele s Vladom Bednárom začali obliehaciu taktiku. Taktika spočívala v tom, že Mladá tvorba sa stane len prílohou legendárneho mesačníka INFARKT, v ktorom nebudú redaktori, ale len samí šéfredaktori! Je síce pravda, že prvé číslo Infarktu vyjde až v januári 1969, ale menoslov šéfredaktorov už bol pripravený: Vlado Bednár, Lubor Dohnal, Kornel Földvári, Eliáš Havetta, Tomáš Janovic, Milan Lasica, Igor Luther, Marián Labuda, Ján Melkovič, Ivan Popovič, Vlado Popovič, Július Satinský a Marián Vanek.

Kým Dubček pripravoval „puč“ v strane, Bednár pripravoval „puč“ v Mladej tvorbe. Prípravu týchto dvoch „pučov“ považujem za najdôležitejšie udalosti roku 1967. Väčšina Bratislavčanov však o nich nemala ani potuchy. V silvestrovskom televíznom programe som okrem Lasicu mal za partnera Petra Debnára, populárneho „Maca“, bez ktorého si Bratislavu šesťdesiatych rokov neviem ani predstaviť. Schyľovalo sa k januáru roku 1968... ale o tom až nabudúce.

Július Satinský