1962: Zbúrali najkrajšie zákutia podhradia

Moji rovesníci sa začínajú ženiť, mnohí promujú. Ja mám na VŠMU rektorský termín z nemčiny. Nemčinárku od jedu skoro porazilo.

Na skúške som preložil jednoduchú vetu: „Sťahovavé vtáky odleteli do teplých krajín“ ako vetu: „Vlak vošiel do konečnej stanice“. Mal som dopletené nemecké slovíčka, takže som zo skúšky vyletel.

Okrem mňa vyletel aj Slavo Záhradník, ale ten zasa z ruštiny. Ten mal dopletené v azbuke aj písmenká. Ruštinárka mu prikázala prečítať prikázala prečítať nahlas nápis: „MIRU MIR!“ a Slavo ho prečítal ako „MUPY MUP!“. V tej chvíli pretiekol pohár povestnej ruskej trpezlivosti. Vyletel zo skúšky, a keď zatváral dvere, chcel aspoň po rusky pozdraviť. Poklonil sa ruštinárke a povedal: „Segodňa!“ To ju celkom vytočilo.

Na vysokej škole sme stačili spolu s výtvarníkmi vydať zopár čísiel satirického časopisu „300 hrmených“, ktorého zopár exemplárov sa zachovalo. Časopis bol okamžite zakázaný, lebo z neho vysvitlo, že neveríme ani Marxovi, ani Engelsovi. Televízne štúdio sa nasťahovalo do synagógy na Rybnom námestí pri Dunaji. Na tom istom námestí bola aj pivovarská reštaurácia aj trh, aj všeličo iné. Celé námestie potom zmizlo, pretože Mestský výbor Komunistickej strany Slovenska prišiel na to, že to námestie stojí rovno na budúcej spojnici - diaľnici Madrid-Stockholm.

Kvôli tejto geniálnej skratke cez Bratislavu zbúrali najkrajšie zákutia podhradia - Konzervatórium, Rybné námestie, synagógu, vyzeralo to tam 20 rokov po vojne, ako keby Staré Mesto bombardovali včera. Ústnym podaním sa vždy rozšírilo, čo idú zajtra búrať a my sme to išli rýchlo odfotografovať. Neviem, kde na svete by sa našlo ešte jedno také hlavné mesto, kde by si obyvatelia mesto búrali a všetko to každý deň húževnato fotografovali...

V júni videl vypredaný bratislavský hradný amfiteáter estrádny program s orchestrom Siloša Pohanku a mexickým triom Los Gallos, ktorý konferovali Lasica a Satinský. Bolo to naše prvé vystúpenie pod šírym nebom a pred tisícovým davom. Oproti nám sme okrem obecenstva videli mohutné zrúcaniny Bratislavského hradu. Vtedy sme ešte netušili, aká mocná a nedobytná bašta demokracie bude z toho istého hradu teraz - koncom tisícročia. V roku 1962 bolo horúce leto, ľudia čakali spotení na električky, aby sa čo najskôr dostali na Tehelné pole. Do ampliónov na kúpalisku púšťali denne dobový šláger v podaní Jozefa Krištofa „Ó, čo s ňou? S nervóznou našou famíliou?“

Nastala jeseň a my sme narukovali do kasárne na Škovránčej ulici. Vojenský útvar bol umelecký a hral sa tam biliard na dobrej úrovni. Bratislava si svojich umelcov hýčkala. Na kasárenskom dvore sme mali poradový výcvik (vľavo bok! vpravo bok! čelom vzad!). Po tom, čo pred rokom jeden vojak (v civile husľový virtuóz) odstrelil pri výcviku puškou kapitánovi malíček, nám náboje vo VUS-e neprideľovali. Mojím mazákom bol operný basista Juraj Šomorjai, ktorému by som sa chcel touto cestou poďakovať, že ma nešikanoval.

V roku 1962 sme - ako vojaci - nemali Vianoce. Utešovali sme ostatných vojakov základnej služby v Sabinove. Takže vlastne ani neviem, či v tom roku na Vianoce v Bratislave snežilo.

Július Satinský