1949: Začiatok konca divadiel v Bratislave

Podľa letopočtu sa zlovestné „päťdesiate“ roky boľševickej hrôzovlády ešte nezačali. Rozhlas zatiaľ nevysielal priame prenosy zo súdnych procesov s nepriateľmi ľudu, špionážnymi centrálami a kulakmi, ktorí schovávali pred pracujúcim ľudom kukuricu a masť.

Na Dunajskej ulici sa ešte prechádzal „per pazuch“ majiteľ holičstva HOJDEM, so svojou ženou HOJDEMOVOU. HOJDEM bol asi o dve hlavy nižší od svojej HOJDEMOVEJ. Bolo to nerovné manželstvo. Vo dverách svojich krámov stáli Číňan Li (ten mával turecký med) a tučnučký opravár hračiek a porcelánu, ktorého meno mi ani po štyridsiatichsiedmych rokoch nevie naskočiť.

Otec herca Vlada Müllera mal kníhkupectvo v Liga pasáži a Závodný predával hudobniny. Otec kúpil po vojne gramofón - ihly boli v takej striebornej mištičke pri tanieri, na ktorom sa krútili platne. Okrem pesničiek Františka Krištofa Veselého bol v tom roku veľký šláger hudobného skladateľa Milana Vašicu senióra „Já jsem mladá vdova, vdala bych se znova...“

Kompozitor Vašica bol svojrázny Bratislavčan. Býval na Heydukovej ulici a bol veľký odborník na polievky. Najušľachtilejšiu varil z volských chvostov. Chvosty podával aj zvlášť. Ako prílohu k chvostom podával chrenovú omáčku nateplo. Aj jeho dvaja synovia boli neskôr známi hudobníci. MUDr. Milan Vašica skomponoval populárnu pesničku „Teta Mája má doma papagája“ a mladší Ivan, zvaný v jazzovom svete „Tutus“, bol trubkár. Vzal si za ženu Fínku, ktorá v Bratislave dlho tvorila jedinú fínsku menšinu. Ale odvtedy sa privydávali do nášho mesta aj Nórky, Švédky a najsilnejšiu enklávu tvoria Angličanky. Darmo je - bratislavskí rodáci boli vo svete známi fešáci. Mám priateľku, ktorá sa privydala do Bratislavy až z Madridu. Má štyri krásne dcéry...

Bratislava bola odjakživa pupok vkusného sveta. V roku 1949 som ešte dochodil druhú triedu ľudovú na Nedbalovej u Uršulíniek, ale v rámci školskej územnej reorganizácie som sa ocitol s niektorými spolužiakmi na Štefánikovej chlapčenskej škole na Grösslingovej ulici. Ale tento údaj je nepresný. Tá ulica sa už vtedy začala - na skoro 40 rokov - volať Ulica Červenej armády (UL.ČA).

V tom roku 1949 mi otec kúpil mohutné bábkové divadlo s dvadsiatimi bábkami - marionetami, z ktorých moje najobľúbenejšie boli: Gašparko, Zlý dvoran a Smrťka. Pamätám sa, že sme sa s tou mohutnou škatuľou zastavili s otcom u mamy. Sedávala v našej kaviarni v Manderláku celý deň za pokladňou, krútila kľukou a vždy sa k nej vysunul z pokladne šuplík plný peňazí. Lamentovala, prečo sme vyhodili toľko peňazí za bábkové divadlo.

Ale ja som sa nedal a v kuchyni na Dunajskej ulici som hrával pre deti rozprávkové bábkové hry. Kulís som mal šestoro: hustý les, zámockú dvoranu, peklo, dedinské námestie, mestské hradby a izbietku v chalúpke. Moje prvé divadlo mama zrušila hneď po tom, ako sa v hľadisku od strachu pocikala Božena H. z Dunajskej č. 58. Hral som pri temnom okne a obzvlášť som si dal záležať na tom, aby prílet SMRŤKY zhora bol čo najstrašidelnejší. Hral som SMRŤKU tak dobre a bábka bola taká hrôzostrašná, že nielen Božena H., ale aj Ivan V. a František S. sa od strachu pocikali. Keď mama uvidela mláky - v tom momente zrušila moje prvé divadlo.

Ďalšie divadlá nám potom rušili komunisti (to už býval spolumajiteľ divadiel aj Milan Lasica) - ale nás to nikdy nerozosmutnilo až natoľko, ako sa očakávalo. Jedno máme dodnes.

Július Satinský