Modrý kostolík je klenotom secesie

Medzi vysokými obytnými domami a administratívnymi budovami medzi Grösslingovou ulicou a Šafárikovým námestím je ukrytý klenot secesného staviteľstva, Kostol svätej Alžbety Uhorskej, všeobecne už desaťročia známy ako „modrý kostolík“. Jeho základný kameň položili v auguste 1909 a vysvätili ho 11. októbra 1913.

Objekt nestavali ako kostol, ale ako kaplnku pre študentov vedľajšieho katolíckeho gymnázia. Obe stavby projektoval budapeštiansky architekt Edmund (Ödön) Lechner. Stavbu kaplnky inicioval už v roku 1906 kardinál a ostrihomský arcibiskup Claudius Vaszary, ujec neskoršieho bratislavského hudobného skladateľa a regenschori bratislavského dómu Alexandra Albrechta. Kardinál si želal, aby bola s novostavbou katolíckeho gymnázia spojená aj stavba kaplnky, s ktorou vtedajšie uhorské ministerstvo školstva pôvodne nepočítalo. Po dokončení budovy gymnázia teda prikročili aj k stavbe potrebnej kaplnky.

Architekt Lechner tu vytvoril na území novo vznikajúcej časti mesta Prešporka na bývalej inundácii neďaleko toku Dunaja ostrov s budovami v charakteristickom slohu, ktorý sa považuje za uhorskú odrodu secesie. Jednotne navrhnutý areál školy, sakrálnej stavby a obytnej budovy neskoršej fary možno spolu s interiérovou výzdobou a zariadením kostola označiť za jednotné umelecké dielo, pre čo sa v nemčine používa termín „Gesamtkunstwerk“.

Po prvej svetovej vojne bol prezdobený secesný sloh označovaný za nevkus, všetko, čo bolo uhorské či maďarské, malo z mesta zmiznúť. Zbúrali Árpádov stĺp na Devíne, zničili pomník Márie Terézie, pomník Petőfiho putoval do skladu. Kostol svätej Alžbety sa tak ľahko odstrániť nedal. Dali sa však z neho odstrániť maďarské nápisy, znaky uhorských panovníkov, zmenšená kópia uhorskej kráľovskej koruny, ktorá zdobila lampu večného svetla.

Veľmi hodnotný mramorový reliéf od sochára Aloisa Rigeleho, ktorý predstavoval modliacu sa cisárovnú a kráľovnú Alžbetu, vybrali zo steny a deponovali mimo kostola, ktorý sa medzičasom stal farským. Vysoká zástavba v najbližšom okolí akoby zámerne potlačila jeho pôvodnú monumentalitu. Po druhej svetovej vojne mierne poškodený kostol opravili a znovu vymaľovali. Vtedy dostali pôvodne sivé fasády charakteristickú modrú farbu. Výzdobu interiéru pri oprave značne zjednodušili. Kostol sa stal vyhľadávaným miestom sobášov.

Okrem Dómu svätého Martina nebola doteraz žiadnemu z bratislavských sakrálnych objektov venovaná samostatná monografia. V predvečer sviatku svätej Alžbety vyšla reprezentačná publikácia Jozefa Haľka s titulom Modrý kostol. Kniha prináša predovšetkým informácie o dejinách a umeleckej hodnote Kostola svätej Alžbety, poskytuje aj pohľad na pomery a spoločnosť mesta pred prvou svetovou vojnou. Autor súčasne podáva čitateľovi aj mnohé vysvetlenia na otázky spojené s porozumením používania a významu bohoslužobných predmetov a motívov vo výzdobe kostola. Kniha bude určite obohatením knižnice každého Bratislavčana, ktorého zaujímajú dejiny jeho mesta.