Zdroj: Wikipedia
Z Griechenau je v súčasnosti chránený areál (CHA). Nájdeme ho medzi hranicou s Rakúskom a mostom Lafranconi na cyklotrase „Petržalské bunkre“. Toto územie, obklopené riekou Dunaj, poskytovalo kedysi bohaté zásoby ovocia. Vytváralo tiež idylu pre umeleckú tvorbu a umožnilo skryť najhorší zločin. Aspoň tak sa zdalo.
V minulom príspevku ste si mohli prečítať o spomienkach na niektoré udalosti, ktoré sa stali v Petržalke po druhej svetovej vojne. Zaujímavé sú však aj záznamy z dávnejších storočí.
Rajský Kiechen-Au
Napríklad spomienky Eliasa Wanyécziusa. Zaznamenal ich polyhistor Matej Bel (1648 – 1749) v Notíciách. Z ich prekladu od Jána Paveleka sa dozvedáme, že Elias Wanyéczius bol radca a sekretár Uhorskej kancelárie. A zároveň to bol „muž oddaný Múzam ako sotvakto iný“. V tých časoch vlastnil pozemky na polostrove Kriechen-Au aj Pavol Jesenák. Takéto meno spomína v básni Wanyéczius a vysvetľuje, že jeden z nich mu Pavol Jesenák daroval. Anton Špiezs opisuje v knihe Bratislava v 18. storočí, že kráľovský radca Pavol, najvýznamnejší zo šľachtickej rodiny Jeszenákovcov, sa v roku 1730 usadil v Bratislave a nadobudol majetky v jej okolí. Z básne Wanyécziusa cítiť, že úrodný polostrov vnímal, ako dokonalý raj patriaci Bratislave, plný ovocných stromov a rastlín s liečivými plodmi.
Slivkový či Grécky?
Mimochodom, v poznámkach prekladateľa nájdeme aj vysvetlenie pôvodu jeho pomenovania. Názov Kriechen-Au prekladá ako Slivkový háj. V básni však radca Elias Wanyéczius označuje toto miesto ako Grécky ostrov. Prekladateľ túto zámenu vysvetľuje tým, že bratislavskí Nemci dokázali vysloviť znelú spoluhlásku g len ako neznelú spoluhlásku k, čiže zrejme písané Griechen vyslovovali ako Kriechen [krichen]. V publikácii Petržalka do roku 1918 uverejnili autori Ľuboš Kačírek a Pavol Tišliar aj vojenskú topografickú mapu z roku 1884. Toto miesto je na nej označené ako Griechen a na mape z roku 1753 ako Insula Griechen Au.
Miesto činu
Pod výrazom Griechenau možno nájsť aj množstvo reportáží v novinách Pressburger Zeitung. V digitalizovanej podobe ich uverejňuje Univerzitná knižnica v Bratislave. Prvá pozoruhodná je zo 4. januára 1884. Spomína sa v nej výzva k podaniu svedectva o pravdepodobne spáchanej vražde neznámej ženy. V Griechenau totiž ktosi našiel krvavé stopy na skalách pri Dunaji a tiež dámske gombíky a koralové perly. Stopy naznačovali, že s telom sa hýbalo, akoby ho vrah ťahal do Dunaja. Kľúčovú výpoveď polícii poskytla hostinská Maria Hänselin z neďalekého Wolffsthalu. Popísala, ako v deň vraždy prišli z Viedne do hostinca dvaja muži s mladou ženou, ktorú tam asi hodinu nechali čakať. Žena bola zdržanlivá, avšak, po vyzvedaní sa hostinskej zdôverila, že je nevestou jedného z nich. Následne potom mužov polícia našla.
Obaja, Hugo Schenk a Carl Schlossarek boli usvedčení z vraždy aj ďalších mladých žien. Ich metódou bolo uverejniť inzerát v novinách s ponukou na sobáš. Z prihlásených si zrejme vytipovali naivné a osamelé ženy. Napísali im niekoľko ľúbostných listov a pod rôznymi zámienkami ich prehovorili k falšovaniu vkladných knižiek. Následne zmizli z ich života, alebo, v prípade nutnosti, podozrievavé slečny zavraždili. K tomu sa uchýlili osemkrát. Vždy našli iné miesto. Naposledy si, v decembri 1883, vybrali hlboké vody Dunaja pri Griechenau neďaleko Prešporku. Ich obeťou bola vtedy 19-ročná Rosa Ferenczy, ktorá o sebe tvrdila, že je nevlastnou dcérou istého šľachtica. Zrejme ich podvody odhalila, pretože z plánovaného sobáša chcela odstúpiť. Obaja dostali strach, že ich prezradí, a tak ju ľsťou zlákali na výlet do Prešporku. Cestou sa zastavili v hostinci...
Hugo Schenk:
Šokujúce pripomenutie
O súdnom procese redaktori novín podrobne informovali. Vrahovia bez námietok prijali trest smrti obesením. Reportáže o týchto sériových vrahoch sporadicky čítali v Prešporku ešte tri roky, avšak, telo obete zavraždenej v Griechenau sa nenašlo. Po štyroch rokoch, 14. mája 1887 sa ľuďom z Griechenau naskytol hrôzostrašný pohľad. Parník akosi rozvíril vody Dunaja a ten vyplavil na breh dolnú polovicu ženskej mŕtvoly. Stalo sa to na mieste, ktoré len pred sto rokmi ďalší radca, Franz Balthasar von Semillern po návšteve velebil slovami: „Keby Dunaj uprostred tečúci nedelil zeme, najbližšou raju táto blažená bola by zem.“. Aj také sú spomienky na malý zaniknutý polostrov.
Katarína Králiková, sprievodkyňa dejinami a blogerka
Zdroje: TIBENSKÝ, J. Bratislava Mateja Bela, vydavateľstvo OBZOR 1984; Noviny Pressburger Zeitung, 14.-16.3.1884, digitálna knižnica Univerzity Komenského v Bratislave.