Povozníctvo po roku 1948 úplne zaniklo

Narodil som sa v čase, keď už síce po našej ulici prevážali cestujúcich električky a pozdĺž vedľajšej ulice duneli denne mnohé vlaky ťahané parnými lokomotívami, keď našou ulicou kedy tedy prešlo aj auto, ale hlavným dopravným prostriedkom boli ešte stále vozy ťahané konským záprahom.

Na svet som prišiel v roku 1932 a moji rodičia bývali vo veľkom Fischerovom nájomnom dome pri križovatke Krížnej ulice a ulice Vuka Karadžiča. Naproti nášmu domu stála budova najstaršej bratislavskej železničnej stanice z obdobia, keď ešte aj železničné vagóny ťahali kone. No to som ešte vtedy nevedel.

Ešte prv, než som začal chodiť do školy, skamarátilsom sa s chlapcom z blízkej Blumentálskej ulice. Často som u neho trávil celé hodiny. Jeho otec, pán Ludwig Hornik, bol totiž prepravcom, povozníkom, a v stajniach na ich dvore mali niekedy až desať krásnych koní. Tie sa mi veľmi páčili. U pána Hornika som sa veľmi veľa naučil. Celodenná práca s koňmi a okolo koní, práca prepravcov, to ma fascinovalo. Dobre živené a starostlivo učesané kone sa len tak ligotali. No nielen kone.

Pán Hornik si dal veľmi záležať na tom, aby boli v najlepšom poriadku aj konské postroje. Kožené remene boli nalakované, naolejované a starostlivo vyleštené, kovové súčasti sa museli v slnečných lúčoch trblietať ako zo zlata. Veď na ne aj minuli množstvo sidolu!

Hornik mal univerzálnu povoznícku firmu, ale najviac vozil ľad z ľadovej fabriky na Zuckermandli do hotelov a reštaurácií, cukrárom (najmä tým, čo vyrábali zmrzlinu) a mäsiarom. Mal aj velikánsky voz na zvážanie hrozna z vinohradov („Maischwagen“), ktorí si mohli prešporskí vinohradníci („Heurigeri“) u neho objednať. Vozil sa, samozrejme, aj iný tovar, najmä z prístavu a zo železničných staníc, do skladov a do obchodov. Po roku 1948 remeslo a živnosť povozníkov úplne zanikli.

Napriek svojej láske ku koňom nestal som sa povozníkom. Znalosti, ktoré som získal u pána Hornika, som mohol využiť ako dôchodca. Splnil sa mi detský sen, keď som v rokoch 1992-1997 prevážal s koňmi jazdeckého oddielu „Žižka“ predovšetkým deti zo škôlok, ale aj iných záujemcov, najmä turistov, pozdĺž Dunaja na vyhliadkových jazdách. Môj dopravný prostriedok bol známy ako „konebus“.

Jozef Morvay
FOTO - archív