4. Fascinujúce dedinské prízemné domčeky

V detstve ma fascinovali na Dunajskej ulici prízemné domy. Uprostred mesta, uprostred našej ulice bola zrazu dedina! Tie prízemné domčeky mali dlhé dedinské dvory, behali po nich bratislavské sliepky, bratislavské ošípané - na tých dvoroch bolo všetko, čo na dedinskom dvore má byť: slama, blato, studne...krása.

Moje detstvo odišlo spolu s tými prízemnými domčekmi. Jeden dva ešte na Dunajskej stoja, ale to nie sú tie dedinské. Ten oproti detskému ihrisku je rafinovaný mestský prízemný dom! Rafináda je v tom, že ten prízemný dom nemá bránu. Vôbec nemá z ulice vchod! Tajuplný objekt. To musel vymyslieť ešte starý Batyányi!

Druhý prízemný dom, ktorý vydržal do dnešných časov, má bránu, ale stráži ju rafinovaný pes. Je taký rafinovaný, že šteká len na psov. Ľuďmi opovrhuje. Dáva im jasne najavo, že medzi ním a človekom jestvuje šteková bariéra. No vráťme sa k chlapcom z Dunajskej ulice môjho detstva. Medzi terajším maďarským gymnáziom (za Masaryka to bola „knedlíková akadémia“ - dievčenská škola pre gazdinky) a terajším areálom Prešpurskej kúrie - bývali v dedinskom prízemnom domčeku Javorkovci. Okná na dome boli nízko nad chodníkom. Javorkovci dodávali národu kuchárov a motocyklových pretekárov. Teraz je na tom mieste malý parčík s kioskom, kde nalievajú tekutiny pre robotnícku triedu. No - ako to už na Slovensku chodí - okolo kiosku postávajú aj docenti, jazykovedci, skrátka všetci, čo sa boja ísť domov.

Okrem pekného dvora, mali Javorkovci aj peknú sestru. Ktovie, kde sa po svete Javorkovci roztratili? V ich prízemnom domčeku bolo veľmi útulne. Na hornom konci Dunajskej pri vysokom „Cikkerovom“ dome, sa krčil malilinký, ale veľmi významný domček. Bola v ňom krčma PODRUM. Do Podrumu chodili všetky vrstvy obyvateľstva z Dunajskej ulice bez výnimky. Môj otec sa dlho snažil tvoriť výnimku, lebo neznášal alkohol. Veľmi som závidel kamarátom - malým chlapcom, ktorých večer mamky používali ako návnady, ako výkričníky - aby dostali tatkov z Podrumu domov. Od mamičiek to chcelo rybársku trpezlivosť. Nazízali oknom i dverami do krčmy, ukazovali deti cez okno a - zvyčajne to zabralo.

My sme národ holubičí. Živiteľ sa zdvihol, zaťal sekeru a - hybaj domov, venovať sa rodine! Pomáhal som kamarátom pri výlove tatkov. Občas som nesmelo tomu môjmu navrhol, aby tiež zašiel do Podrumu. Nedal sa ukecať, primitív! Išlo mi o to, aby som sa vyrovnal chlapcom z Dunajskej ulice! Kamaráti boli celí šťastní, keď teperili tatkov z horného konca na dolný. A ten môj tatko bol domased, pecivál! Najradšej sa postojačky opieral o stavané kachle v prednej izbe. Nie a nie ho dostať do krčmy! Doteraz mám z toho jeho trucovania traumu!

Za to ja som na Dunajskej pochodil, čo som mohol. Zažil som ešte ako mládenček záhradnú Kysuckú reštauráciu na rohu Lazaretskej a Dunajskej. Prízemný dedinský domček - ale veselý. Sedelo sa aj vzadu v záhrade. Samá vrava, Sýkorová hrala na harmonike, občas nastala kuca-paca a musel zasiahnuť policajt Bálik, rodák z Detvy. Vždy, keď teraz idem okolo parkoviska, ktoré tu je namiesto Kysuckej krčmy - pichne ma pri srdci. My - chlapci z Dunajskej ulice sme nechali na tom kysuckom rohu kus života, ako aj kus majetku. No plakať nás nikto neuvidí!

Július Satinský