Na Nedbalovej ulici kedysi smrdeli ryby

Naproti vyústeniu Nedbalovej ulice do Leningradskej, dnešnej Laurinskej ulice bol obchod pána Gardonya. Z neho sa šírila vôňa olejových farieb, petroleja, ale najmä denaturovaného liehu, ktorý sa vtedy ešte kupoval do varičov pod názvom „brenšpiritus“.

To všetko však boli pre mňa božské vône v porovnaní s tým, čo vychádzalo z obchodu Ryba. Bol umiestnený na prízemí bývalého hotela Rudolf na dolnom konci Námestia SNP pri začiatku Dunajskej ulice. Vždy som tam s námahou zadržiaval dych. Ryby niekomu voňajú, ja však ich zápach neznášam. Aj obchod Ryba neskôr presťahovali na Nedbalovu ulicu. Dnes už táto ulica nesmrdí.

Príjemnejšie vône sa spájajú s domovom. Bývali sme na šiestom poschodí v bankovom paláci, kde bol výťah. V päťdesiatych rokoch bol často odstavený, lebo sa muselo šetriť elektrinou. Ak však fungoval, hádali sme, kto sa v kabíne viezol pred nami. Zakaždým sme napríklad ľahko uhádli, že sa vezieme po pani Bauerovej, ktorá používala veľmi výraznú a asi dosť drahú voňavku.

Fajnú voňavku používala aj pani Szaáková z tretieho poschodia, majiteľka kvetinárstva Erika, ktorá mala dcéru vydatú za pravého grófa v Paríži. Sladká vôňa tabaku vždy prezradila, že výťah použil pán architekt Slatinský, ktorý fajčieval fajku. Náš otec si vtedy mohol dovoliť len Lipy či Bystrice a tie viac smrdeli, než voňali. Vo výťahu bolo fajčenie samozrejme zakázané. Schodište domu voňalo šichtovým mydlom. Dva razy týždenne totiž upratovačky z banky pod dohľadom domovníkovej manželky pani Diviakovej dôkladne kefami celé schody vydrhli.

Voňa mydla a vyvarenej bielizne sa rozplývala na najvyššom poschodí. Tam boli (okrem bytu mojich rodičov) situované dve práčovne, kde profesionálne práčky v korytách ručne prali a vo veľkých kotloch vyvárali šatstvo, plachty, obrusy obyvateľov nášho domu. Na mezzanine mala dámsky kadernícky salón s elegantným názvom Maison de beauté pani Brigová. Pri každom otvorení dverí do schodišťa odtiaľ zavanula vôňa šampónov a jemného mydla.

Veľmi príjemne levanduľou voňali zásuvky v jedálni našej starej mamy. Zvykla totiž čerstvo vyžehlené a poskladané textílie pred uložením pokvapkať kolínskou. V roku 1945 jej Rusi kolínsku vypili a tak bola v jednej zásuvke stále odložená prázdna plochá okrúhla fľaštička zo zadymeného skla bez vrchnáku. Aj po rokoch ešte mierne voňala. Na nálepke bol obrázok koňmi ťahaného poštového koča s postiliónom a nápis Mousson Lavendel mit der Postkutsche.

Vo vitrínke kredenca, kde boli uložené brúsené poháre, to voňalo akýmsi jemným alkoholom, ktorým starí rodičia ponúkali hostí, ak práve stará mama nemala pripravené „šodó“ alebo „ajerkoňak“. No najkrajšia vôňa bola u starých rodičov na moje narodeniny. Vtedy totiž pri plote okolo celej záhrady kvitol orgován.

Štefan Holčík