Na Firšnáli sa stretávali študenti aj slúžky

Prepadnutia a lúpeže akoby neexistovali. V každom prípade neboli zdevastované telefóny, lavice v parkoch, poškodené sochy, ukradnuté autá. Vyskytli sa sem-tam menšie krádeže. No vražda? To bola priam rarita roka.

Čo sa pamätám, ľudia boli k sebe galantní, milí, ohľaduplní, kriminalita takmer nulová... Ľudia určite menej politizovali a viac sa zaujímali o prácu. Zmenšil sa i počet hotelov. Zmizli dve synagógy. Iba množstvo kostolov sa tuším nezmenilo. Kláštory spustli, ale v poslednom čase sa dynamicky renovujú. Pribudlo nemocníc i chorôb.

Bratislavčania sa vždy radi pekne obliekali. Móda prichádzala z neďalekej Viedne i Budapešti. Podľa mnohých tu boli najkrajšie oblečení ľudia v povojnovej strednej Európe. Korzo, ktoré sa tiahlo od Michalskej veže až po stanicu propeleru, bolo vlastne trvalou módnou prehliadkou. Táto „show“ zanikla v roku 1968. Do roku 1949 mal svoje čaro i Firšnál (ľudovo sa tak nazývala niekdajšia nemecká Fürstenallee). Bolo to prašné námestie plné strelníc, atrakcií a tanca. Najmä však miesto, kde sa stretávali študenti, vojaci a slúžky... Dnes je tu dôstojné, vážené Námestie slobody, zovreté budovami hlavnej pošty a objektmi Slovenskej technickej univerzity.

Vinárne - to je osobitná kapitola, ktorá preslávila Bratislavu. Len na porovnanie - za prvej ČSR stálo víno 6 korún, v povojnových rokoch 40 až 60 korún a dnes 80 až 100 korún. V roku 1938 zarobil robotník okolo 500 korún, v roku 1946 asi 5 tisíc a v 1953 (po menovej reforme 1:5) asi 1200 korún. Vinárne tvorili takmer celé ulice: Jozefskú, Schöndorfskú, dnešnú Panskú, Valónsku, Vysokú a celé prímestské dediny Vajnory a Račišdorf.

Nebolo treba veru peších zón. Auto sme v roku 1946 videli iba kde-tu. Parkovalo sa všade - i pred Perličkou či obchodm ASO. Prvé povojnové autá Minor, Tudor, Tatraplán sa prísne prideľovali, až napokon ich výroba zanikla, prípadne prešla na vojenské potreby. Až v roku 1954 sa objavili spartaky, ktoré pôvodne mali byť ľudovými autami. Ich následníkmi boli Š 445... Octavie...

V Bratislave sa rozprávalo tromi rečami (i bez jazykového zákona): po slovensky, po nemecky, po maďarsky, medzi Cigánmi aj po rómsky. Ľudia, ktorí vyrastali a žili v Bratislave, chodili do roku 1918 spravidla do maďarskej či nemeckej školy, a tak ovládanie dvoch-troch rečí bolo samozrejmosťou. Osobité čaro mala bývalá Židovská a Kapucínska ulica. V domoch, zväčša už spustnutých, boli tzv. vetešníci a záložne. Dnes sa starinárom a ich obnosenému šatstvu hovorí Second hand.

V priestoroch dnešného obchodného domu TESCO stála reštaurácia PODRUM, neďaleko predajňa Ryba, Meinl a hotel Rudolf. V priestore dnešných troch ministerských budov na Špitálskej ulici boli až do roku 1960 Svätoplukove kasárne. A kde sa dnes vypína na Štúrovej ulici objekt Danubiaprint - predtým Pravda, stála reštaurácia Plzenský dvor, kedysi hotel zvaný „U červeného vola“. Veselo bývalo i v Slamenej búde na Kolibe, v Športke na Vazovovej ulici, U Heleny na Trnavkej ceste či v Robotníckom dome na Dunajskej ulici.

Vladimír Janíček