Zakliati zaľúbenci – zajac s poľovníckym klobúkom a líška s ľudskou tvárou vraj behajú po lese

Túlali ste sa na Štedrý deň od polnočnej omše do svitania po lesoch Železnej studničky? Áno? A podarilo sa vám zazrieť dve čudesné stvorenia - zajaca s poľovníckym klobúkom na hlave, ktorého naháňala líška s ľudskou hlavou? Neboli to žiadne prízraky. Ani ste nevypili veľa alkoholu... Podľa jednej legendy sú to mladí zaľúbenci Anička a Janko, ktorým nebolo súdené byť spolu. Už roky čakajú na vyslobodenie.

Pri Vydrickom potoku pri chodníku na Železnú studničku býval voľakedy mlyn, ktorý od nepamäti patril  rodine Klepáčovcov. Mnohí si mysleli, že meno Klepáč dostal od neustáleho klepotania v hostinci, ale nie, dostal ho po svojom pôvodnom majiteľovi.

Mlynár Klepáč bol vychýreným majstrom svojho remesla. Bol to hrdý a pyšný chlap. Mal na to všetky dôvody, jeho mlyn bol najznámejším v celej doline a jeho dcéra Anička zase vychýrená krásavica široko ďaleko. Anička bola nielen krásna, ale aj milá, úslužná a pracovitá. Páčila sa snáď každému. Niet sa čomu čudovať, že sa do nej zaľúbil aj mladý lesník Janko z Kamzíka. Anička jeho city opätovala.

Všetko by bolo krásne, keby Klepáčovci so vzťahom súhlasili. No mlynár s manželkou nepriali mladej začínajúcej láske. Pre dcéru mali vyhliadnutého iného ženícha - tovariša Kuba, ktorý u nich pracoval. Nechceli, aby sa mlyn po ich smrti dostal do cudzích rúk. Ako je to zvykom, láska bola silnejšia. Mladí sa schádzali potajomky. Celé leto, jeseň a aj počas prvých zimných dní...

Keď napadli kopce snehu, schádzali sa menej. Nemali sa kde a ako stretnúť. Lenže Anička bola zaľúbená a nevedela si predstaviť, že svojho milovaného neuvidí. Vždy niečo vymyslela. Ich občasné schôdzky nezostali dlho utajené. Hlavne otec hneď podľa stôp v snehu vypátral, kam mu dcéra ušla. Keď tovariš Kubo zistil, že starý mlynár by práve jeho chcel za zaťa, začal aj on špehovať Aničku. Všetko sa prevalilo a Aničke zakázali chodiť von a prikázali zabudnúť na Janka. Dlhé dni Janko čakával na svoju vyvolenú, stále nechodila. Vedel, že jej rodičia ich láske neprajú.

Prišiel Štedrý večer. Po fujavici už ani stopy. Všetko bolo pokojné a krásne biele. Jankovi Anička chýbala. Keďže bol taký vzácny deň, starostlivo sa obliekol a vybral sa do mlyna. Že pekne pozdraví, zavinšuje krásne Vianoce a všetko dobré v novom roku a určite zahliadne aj svoju milú. Bol presvedčený, že v tak výnimočný deň ako je Štedrý deň budú k nemu milí a určite ho nevyhodia.

Pred odchodom si na svojom zovňajšku dal poriadne záležať. Pred zrkadlom skontroloval novú zelenú kamizolu, vyleštil si topánky a frajersky si nasadil klobúk s pierkom. A smelo vykročil k mlynu.

Slnko už pomaly zapadalo, no ešte bolo vidno. Povedal si, že na vinšovačku je ten správny čas. Zaklopal a pokojne čakal. Otvoriť mu prišla sama mlynárka. Len čo ho zbadala, spustila taký nenávistný krik a rev, že dolu pribehli aj mlynár s tovarišom Kubom. Keď zbadali vo dverách Janka, pustili sa do mladého poľovníka všetci traja. Nevyberanými slovami ho urážali, kričali po ňom... A to všetko na Štedrý deň. Janko stál ako obarený. Takéto privítania nečakal ani v najhoršom sne. Vedel, že ho nebudú čakať s otvorenou náručou, ale toto...

V tom pribehla jeho vyvolená Anička. Janko bol síce už na odchode, ale keď ju počul, tak sa obrátil. Anička nehľadiac na všetkých prítomných sa Jankovi vrhla do náručia. Vrúcne ho pobozkala. A to už bolo veľa aj na samotnú mlynárku. Zobrala lopatu a začala s ňou trieskať o zem a kričala ako zmyslov pominutá: „Bodaj by ťa, chlap jeden bezočivý, čert v tejto chvíli na zajaca premenil a nemal by si pokoja na svete. Ani od ľudí a ani od dravej zveri. A ty dcéra nehodná, bodaj by si sa na líšku premenila a neprestajne tohto zajaca po všetkých kútoch lesa prenasledovala. Nedala mu oddychu ani cez deň a ani v noci...“

Keď to Anička počula, s hrôzou videla, ako sa jej Janko mení na zajac. Začala sa prežehnávať. No nič už nepomohlo. Ona sa začala meniť na líšku a vtedy, keď si dávala krížik na čelo, bola zmenená na líšku a zostala jej len ľudská tvár. Mlynár aj s Kubom zostali vydesení. Už len v diaľke videli utekať zajaca a za ním líšku.

Od tých čias každý Štedrý večer od polnočnej omše do svitania pobieha v lese na Železnej studničke zajac v poľovníckom klobúku a za ním líška s krásnou dievčenskou tvárou. Tí, čo ich tam videli, vedia, že nikomu neublížia. Naopak, ten kto ich zazrie, bude mať po celý rok šťastie. Keď ich uvidíte o rok, skúste im pomôcť. Stačí, ak sa s priateľom alebo priateľkou pred nimi pobozkáte. Kliatba by mala zmiznúť.

Túto históriu sme čerpali z knihy Legendy a mýty starej Bratislavy, Igor Janota, vydavateľstvo PT Marenčin

(lb)