Pavlače bývalých družstevných domov Unitas dokonale nahradili psychologické poradne

Račišdorfské (dnešné Račianske) mýto bolo v tridsiatych rokoch jednou z najväčších križovatiek „na konci“ mesta. Začínala sa na ňom výpadovka na Račišdorf (dnešnú Raču), jej pokračovanie do stredu mesta Mýtna ulica a Radlinského ulica a ďalej spojnica medzi hlavnou stanicou a Trnavským mýtom, Šancová ulica, ako aj Legionárska ulica, vedúca popri novom evanjelickom kostole k Steinovmu pivovaru.

Na významnosti tohto mýta sa podieľali hneď štyri hostince. Na rohu Šancovej a Mýtnej Trojan, naproti hostinec u Garabáčky, o kúsok ďalej Myslovič z Pajštúna (dnešná Borinka) a dole na Šancovej v Poštových domoch hostinec u pána Kříža.

Značnú časť Račišdorfského mýta rámovali dva veľké cintoríny, nazývané podľa neďalekého Blumentálskeho kostola. Bližšie k Šancovej bol cintorín katolícky, hneď vedľa evanjelický. Dnes ešte existujúca gaštanová aleja bola súčasťou jedného z nich. Šancová ulica bola zároveň poslednou kolmicou na výpadovky smerom na dnešnú Raču a Vajnory. Priestor medzi oboma výpadovkami zaplnilo začiatkom tridsiatych rokov sedem veľkých päťposchodových družstevných domov UNITAS.

Výstavba domov, z ktorých v každom bolo šesťdesiat jedno- a dvojizbových bytov, bola súčasťou rozmachu bytovej výstavby ako reakcia na migračnú vlnu. Od ostatných okolitých stavieb sa líšili železobetónovou konštrukciou s rovnými strechami a na rozdiel od neďalekých starších Desatidomov mal každý byt vlastné sociálne zariadenie a kúpeľňu. Zaujímavo bola v jednoizbových bytoch riešená kúpelňa. Bola vlastne súčasťou kuchyne, oddelená priečkou, za ktorou bol vyhrievací kotol na pevné palivo. Väčšie rodiny sa museli kúpať s prestávkami, pretože kapacita kotla na viac ako dvoch ľudí nestačila. Kompenzáciou však bola veľká izba s rozlohou tridsať štvorcových metrov s vynikajúcou kachľovou pecou.

Napriek modernému hranatému tvaru to bol v podstate pavlačový typ domov. Zo schodišťa sa vchádzalo do jednotlivých bytov cez spoločný balkón. Na rozdiel od pavlačových domov v Starom Meste, kde žili chudobnejšie robotnícke vrstvy, v Unitasoch to boli skôr zamestnanci, remeselníci ba dokonca i nižší bankoví úradníci. Na pavlačiach sa odohrával spoločenský život. Najmä ženy, ktoré neboli zamestnané, sa tu pravidelne stretávali nielen náhodne, ale i zámerne na kus reči, keď potrebovali radu pri varení alebo intímnejšiu radu, čo s manželom, synom, dcérou a podobne, čo nahrádzalo často terajšie psychologické poradne. Riešili sa tu problémy, oznamovali novoty, ale vznikali i pavlačové spory.

Niekedy pre maličkosti, inokedy pre porušenie domového poriadku, ktorý bol v tej dobe oveľa prísnejší, než je dnes. Prášenie kobercov v nedeľu, alebo vešanie bielizne na balkónoch bolo zakázané. Na to boli určené na každom medziposchodí práčovne a sušiarne. Dodržiavanie predpisov strážil a kontroloval v každom dome domovník, ktorý zabezpečoval i pravidelnú údržbu a čistotu. Ako deti sme mali pred ním veľký rešpekt. Ak nám vynadal, alebo nás vyobšíval, to bol lepší prípad. Najviac sme sa báli, že bude žalovať rodičom, ktorí vždy dali za pravdu domovníkovi...

Pavel Ondrčka
Z publikácie Očami rodáka z UNITASU (pokračovanie)
Ilustračné foto: archív