Víly zachránilo, keď utancovali nejakého chlapa

Víly zachránilo, keď utancovali nejakého chlapa - kedysi_201607

Boli tu salóny katolícke, protestantské i židovské, nemecké, maďarské aj svetové. Stále vznikali a zanikali a rýchlo sa pre ne vytvorili prísne reguly. Dobré salóny pravidelne navštevovali lekári a svoje zistenia zaznamenávali do tlačených knižiek, ktorými sa slečny na požiadanie preukazovali zákazníkom.

Bordelmamy si hovorili „majordómky“ a okrem povinnosti dobre organizovať život salóna sa museli o svoje dievčatá starať ako o dcérky a vychovávať ich k tomu, aby keď zostarnú, boli dobrými a starostlivými gazdinkami a matkami.

Salónové slečny museli vedieť variť, vyšívať, krášliť sa, dorozumieť sa s hosťami prinajmenšom po nemecky, po maďarsky a po slovensky, či vo vtedy módnej európskej reči – francúzštine. Len výnimočne nepochádzali z prešporských rodín. Znie to čudne, no chudobnejší Prešporčania zverovali sem dcérenky na dobré vychovanie. Tie zvyčajne cestovali za prácou do neďalekej Viedne a mladé Viedenčanky vychovával zase Prešporok.

Prešporské povesti, pravda, vravia čosi iné. Na brehoch potokov obtekajúcich Prešporok a vlievajúcich sa do Dunaja sídlili prešporské víly – divožienky. Kamarátli sa s mlynármi, prostredníctvom rybárov ich prešporský vodník Herr Topelz zásoboval vodným hydom a Prešporčania posielali k nim svojich vzácnych a láskychtivých hostí.

Vedelo sa, že každá z víl ostane večne mladá a nesmrteľná len vtedy, ak každoročne utancuje na smrť voľajakého chlapa, ktorý však nesmel pochádzať z Prešporka. Ktorej sa to nepošťastilo, premenila sa na smrteľnú krásnu strigu, ktorá začala starnúť. Neostávalo jej iné, ako sa rýchlo vydať za prešporského junáka.

Peter Ševčovič
Z kuchyne starého Prešporku (krátené)