Umelecké predmety mali rôzny osud

Umelecké predmety mali rôzny osud - 15_pamatnik1

Mestský archivár, prednosta Vedeckých ústavov mesta Bratislavy a kultúrny referent mesta prišiel v roku 1945 o štátne občianstvo, byt so zariadením a zbierkami, auto, bohatú knižnicu, o všetko. Len preto, lebo sa hlásil k národnosti svojich predkov, k Nemcom.

Napriek tomu, že tu aj s manželkou ostal a do smrti (1972) v nie najlepších podmienkach socialistickej spoločnosti živoril. Do starých kalendárov a rôznych zošitov si zapisoval zážitky a skúsenosti. Pravdepodobne si tým vypĺňal čas každodenných ciest vlakom do Trnavy a späť, kde ho zamestnali v múzeu. Nepísal si skutočný denník, skôr záznamy udalostí a myšlienok, ktoré nechcel zabudnúť. Teda akýsi druh pamätníka. V sobotu 21. apríla 1951 si zapísal:

S profesorom Alojzom Miškovičom v budove teológie v bývalom veľkom prepoštskom paláci. Tam nie sú už nijaké stopy po krásnych veľkých reprezentatívnych maľbách, ktoré predstavovali ostrihomských arcibiskupov, ktorí sídlili v Prešporku, a ktoré som tam videl za prvej československej republiky, v čase posledného prepošta Franza Kopernického. Už som tam napríklad nevidel veľký olejový obraz kardinála Leopolda grófa Kollonicha, ostrihomského arcibiskupa, ktorý bol zobrazený ako celá postava, oblečený do purpuru, s casulou, s malým pekinským psíkom pri nohách (Kollonich nosil rovnako ako Richelieu malú špicatú briadku a fúzy, pochovaný v kostole jezuitov v Prešporku). Nevidel som už ani veľký portrét slávneho bibliofila Dr. Josefa Danka (+ 1895, pochovaný v dóme v Prešporku), ktorý bol namaľovaný prešporským maliarom Pitthordtom (sediaci, celá postava). Ani portrét vicekancelára tunajšej stredovekej univerzity Academie Istropolitany Georga von Schombergh (+ 1486, pochovaný v Dóme v Prešporku) namaľovaný pravdepodobne podľa gotického originálu na plátno na začiatku 18. storočia, postava od kolien vyššie.

Nakoniec nie je tam už ani obraz Carla baróna Dujardina (zomrel – ak sa nemýlim – 1793, a pochovaný v prešporskom dóme), od ktorého sú veľké zväzky registrov v kapitulskom archíve, ktoré on sám v ako kaplán po nociach zostavil, ako to píše v predslove k prvému zväzku. Kópie registrov v troch zväzkoch som mal aj ja, ako aj originály titulných listov 1. zväzku s peknými akvarelovými maľbami, ktoré predstavovali pečať kapituly (sv. Martin a Vykupiteľ) a Božie Oko. V roku 1945 mi ich ukradli. Obraz Dujardina som si požičal z Emericana, aby sa zhotovila kópia pre mesto. Kópiu mal namaľovať môj zamestnanec Juraj Krutek. Keď ma násilne 1945 odstránili, Krutek si obraz ponechal. Nevidel som už ani dve mohutné albá viazané v zamate, v ktorých boli na pergamene a na ručnom papieri jemnými farbami namaľované erby ostrihomských arcibiskupov počínajúc od druhej polovice 16. storočia, s ich osobnými heslami a vlastnoručnými podpismi.

Zmizli aj krásne zarámované drevoryty, prevažne Dürerove listy, ktoré pochádzali ešte z Dankovho majetku, ktoré bývali na stenách schodiska a chodieb.

Zostali len malé drevorezy, ktoré tvoria v jednej izbe vlys, a maľovaný renesančný plafón, ktoré boli pre zlodejov vo svojej výške nedostupné (na fotografii). Zachovali sa aj empírový diván, kreslá a stôl. No predsa som len uvidel olejom na plátne hnedo na hnedom pozadí namaľovaný návrh okna, ktoré do Dómu venoval prepošt dr. Josef Danko. Ešte jeden návrh iného okna pre dóm vo farbách. Oba návrhy v novogotických rámoch.

V roku 1956 dr. Faust videl v paláci ešte súpravu 12 stoličiek s vyrezávaným monogramom FK (Ferdinand Knauz).

Osud zariadenia a zbierok bratislavského prepoštského paláca je podobný osudom zariadení mnohých cirkevných inštitúcií a rezidencií v Československu po roku 1950. Nikde neevidované predmety, najmä umelecké diela, sa rozkrádali, knihy končili v zbere starého papiera, historický nábytok ako nemoderný na smetisku alebo v rekvizitárni divadla či televízie. Národný výbor prideľoval byty v rezidenciách kanonikov, ktorí postupne vymierali. V prepoštskom paláci zriadili internát. Študenti zariadenie paláca intencionálne ničili. Časť cirkevného inventára svetský hospodársky správca fary rozdával a predával.

V súvislosti s kauzou pápežskej busty z pozostalosti majstra Zmetáka sa objavila domnienka, že by mohla pochádzať zo židovského majetku. Pravdepodobnejšie však pochádzala z cirkevného majetku. Majster Zmeták mi pri príležitosti prevážania búst do prezidentského paláca povedal, že busty (pápeža a rímskeho cisára) získal výmenou. Nepýtal som sa ho od koho, ani odkiaľ, ani čo dal za ne na výmenu. Busty nemuseli byť ani z územia Slovenska. Predošlý držiteľ ich mohol získať aj v Čechách, na Morave. Aj tam sa predmety z cirkevného a šľachtického majetku po roku 1950 vo veľkom „privatizovali“.

Štefan Holčík
Foto: autor