Doktor Béla Michaelis: Posledný alchymista?

Doktor béla michaelis: posledný alchymista? - pamatnik_201513_1

Na nároží Kuzmányho ulice za historickou budovou Evanjelického lýcea stojí od konca 19. storočia tajuplný objekt v bujnej záhrade ohradenej umelecky kovaným plotom. Dve bránky v ohrade pripomínajú svojou architektúrou brány gotických hradov.

Aj dom je akoby zakliaty starý hrad s mimoriadne štíhlou vežičkou, ktorá presahuje o jedno poschodie nad nárožie budovy.

Na poschodí sa k ulici obracia lodžia zatienená dvojitou arkádou na strednom stĺpe z červeného mramoru. Budovu už viac ako pol storočia používa materská škola. Fasády sú síce zachované v pôvodnom výzore, ale sú v pomerne zlom stave. Prepychové zariadenie vily sa dávno stratilo, z pôvodnej dekorácie interiérov už nevidno nič. Pritom v čase svojho vzniku patrili jej miestnosti k najbohatším interiérom v meste.

Ako to možno čítať na mramorovej tabuľke nad vchodom do domu, dal si ho postaviť Dr. Béla Michaelis. Bol to vzdelaný a veľmi uznávaný chemik, ktorý sa venoval aj tajným pokusom, a údajne sa mu podarilo vyrobiť „tekuté zlato“. Doktor Michaelis zdedil po svojom otcovi, lekárovi, ktorý bol hlavným lekárom generálneho štábu cisársko-kráľovskej armády, a ktorý zomrel v roku 1886, skoro 2 milióny zlatých, čo bola v tom čase obrovská suma. Mohol si dovoliť postaviť si dom podľa vlastných predstáv (údajne si ho sám navrhol) na úpätí Malých Karpát nad ulicou Palisády, kde práve vtedy vznikalo na mieste zrušených záhrad a viníc nové sídlisko (Neustift, Új telep), vilová štvrť podľa vzoru európskych metropol. Dr. Michaelis sa do svojho nového domova nasťahoval v roku 1894.

Len málo hosťom sa podarilo dostať sa do vily. Jedným z nich bol dr. Ovídius Faust. Na prízemí ho zaujala veľká miestnosť, ktorá bola podľa jeho slov kombináciou „bohato vybavenej pracovne moderného prírodospytca a tajomnej dielne stredovekého adepta alchýmie“. Bol tam dlhý mramorový „experimentný“ stôl, na ňom montovaný vodovod, plyn a elektrika. Pri stene bol „stredoveký otvorený kozub“, na ňom prístroje „na prevádzanie destilácie prostredníctvom horkej (vriacej?) vody, ktorej sa hovorilo Balneum Mariae (Máriin kúpeľ). Na jednej strane moderný spektroskop a teleskop, aparatúra optická na polarizáciu svetla, na druhej strane astrolábiá z 15. a 16. storočia a veľká misa z yade, do ktorej lial akúsi – vraj silne magnetickú – tekutinu, a takto zachytil v nej obraz plnomesiaca“. V suteréne pod laboratóriom bola miestnosť, v ktorej bolo obrovské drevené koleso (doktor Faust sa nedozvedel, na čo slúžilo). Na stene pivničnej miestnosti bol podľa želania a návodu dr. Michaelisa namaľovaný zverokruh („zodiac“).

V šachte v stene bol zabudovaný výťah, ktorý spájal suterén s laboratóriom. V krásnej veľkej príručnej knižnici boli „vtedy najmodernejšie chemické diela, a hneď vedľa staré tlačené folianty alchymistické...“. Boli tam aj pergamenové a papierové rukopisy podobného obsahu. Michaelis zbieral aj pamiatky iluminátov, križiakov s ružou, slobodných murárov. Aj on sám bol aktívnym členom slobodomurárskej lóže. Okolo svojej vily zakladal malú botanickú záhradu (vynikajúcim botanikom bol už jeho otec).

Doktor Béla Michaelis zomrel 1910 v Baden-Badene. Dožil sa len 45 rokov. Pochovaný je v rodinnej hrobke na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne. Jeho matka Luise Michaelis ho prežila, zomrela v roku 1925. Michaelis odkázal svoj majetok mestu, časť sa dostala do fondu Alžbetínskej univerzity, a neskôr Univerzity Komenského. Aj odborné diela z jeho bohatej knižnice dostala univerzita. Beletristické diela boli zatriedené do fondu Mestskej knižnice. Po 2. svetovej vojne ich ako dekadentnú nemeckú a francúzsku buržoáznu literatúru poslali do zberu starého papiera.

Svoju vilu odkázal doktor Michaelis mestu, s tým, že jeho matka mohla v nej do smrti bývať. Želaním doktora Michaelisa bolo, aby vila slúžila v budúcnosti vždy ako sídlo veliteľovi mestských hasičov. Mesto už dobrovoľný hasičský zbor nemá, botanická záhrada doktora Michaelisa sa zmenila na detské ihrisko. Doktor Michaelis deti nemal. Netušil, že z jeho domova sa raz stane dočasný domov stoviek bratislavských detí. Smutné je, že naňho, jedného z posledných alchymistov, si dnes už nikto ani nespomenie.

Štefan Holčík
Foto: autor