Domácnosti mali niekedy aj troch žobrákov

Domácnosti mali niekedy aj troch žobrákov - kedysi_rybne

V Prešporku nesmel žobrať nikto, koho žobrácka organizácia neschválila. Previnilca najskôr varovali, ak si nedal povedať, osobitné komando ho zrúbalo, a ak nepomohol ani výprask, vinníka našli v niektorej z kľukatých prešporských uličiek mestskí policajti dobitého.

Mohol vravieť o šťastí, ak prežil. Mesto ho síce na svoje trovy liečilo, no len čo vyzdravel, dostal doživotný zákaz pobytu v Prešporku.

Poriadok musel byť a aj bol. Koncom devätnásteho storočia mali už prešporskí žobráci takú dobrú povesť, že každá slušnejšia domácnosť mala dvoch-troch svojich žobrákov a v kuchyni pre nich nachystaný žobrácky tanier, lyžicu a hrnček. V Prešporku nemuseli byť na domových bránach tajuplné žobrácke značky ako v iných mestách.

O tom, či je niektorý pán štedrý, skúpy, šporovlivý, hlúpy, zhovorčivý alebo odľud, či niekde majú dobrého alebo zlého psa, kde varia znamenite a kde je utrpením jesť, kde núkajú občas víno a kde vždy len vodu, mali prešporskí žobráci dokonalý prehľad. Slovutné žobrácke predstavenstvo svojich mecenášov dokonca dobrým slovom vychovávalo.

Všedné dni naučili žobrácke ženy variť zo všetkého, čo im chlapi zo žobračiek priniesli. Medzi receptami starých Prešporčaniek bol aj „dachházu“, čo má byť „strešný zajac na divý spôsob“, pripravený z odranej a vypitvanej mačky.

Prešporskí žobráci pomáhali mestským šarhom lapať potulné psy. Kuchárky potom vytápali pre šarhov psiu masť, ktorá bola vyhľadávaným liekom proti bolestiam v kĺboch a pre svojich druhov zase vyvárali voňavý lahodný „hundguláš.“

Peter Ševčovič
Z kuchyne starého Prešporku (krátené)