Z krížovej cesty zostalo len torzo
Z krížovej cesty zostalo len torzo - pamatnik07_1
Od 17. storočia sa rozšíril zvyk budovať na markantných nezalesnených kopcoch v blízkosti sídlisk miesta pripomínajúce Kristovo utrpenie a jeho smrť. Podľa kopca pri Jeruzaleme, kde bol Kristus ukrižovaný, sa aj pre také lokality zaužíval latinský výraz „kalvária“ – miesto, kde sa nachádzajú lebky. Budovanie kalvárií súviselo najmä s protireformáciou, kalvárie boli často súčasne miestom, ktoré pripomínalo víťazstvo nad Turkami pri Viedni.
Návšteva kalvárií bola aktuálna najmä v období Veľkej noci. Kým ľud v procesii pod vedením kňaza vystúpil na vrchol hory, kde stáli tri kríže, na nich sochy ukrižovaného Krista a dvoch lotrov, mohli si účastníci sprievodu občas „odpočinúť“ pri menších kaplnkách, kde boli prezentované jednotlivé príbehy Kristovho utrpenia. Pôvodne to boli scény prebraté z Biblie, neskôr sa k ním pridávali scény, ktoré nemajú pôvod v biblickom texte, napríklad lúčenie Krista s matkou či stretnutie s Veronikou. Na ceste na kalváriu („krížová cesta“) mohlo byť hoci aj 24 zastavení, ale stačilo aj menej.
Občania mesta Prešporka navštevovali kalváriu pomerne ďaleko od centra mesta, na kopci nad dnešnou Hlavnou stanicou, ktorý nebol až do polovice 20. storočia nikdy zalesnený. Kostol na kalvárii a najmä tri vysoké kríže boli zďaleka viditeľné ešte aj po druhej svetovej vojne.
Obyvatelia podhradí – Schlossbergu, Schlossgrundu a Zuckermandlu neboli až do roku 1850 občanmi mesta. Boli poddanými hradného panstva, grófov Pálffyovcov. Mali vlastnú samosprávu, vlastného richtára, vlastné radnice. Ich kostoly boli síce filiálkami farnosti svätého Martina, ale zato mali vlastnú kalváriu. Tri kríže
s drevenými sochami boli inštalované na južnej fasáde kostolíka svätého Mikuláša pod Hradom. Z Mikulášskej ulice sa k nim prichádzalo prudkými kamennými schodmi, ktoré sú v dezolátnom stave doteraz zachované. Pri ceste od západnej – Viedenskej či Karolovej – hradnej brány k trom krížom pri Mikulášskom kostole sa nachádzalo niekoľko zastavení krížovej cesty.
Dve z nich sú ako-tak zachované. Tretie, ktoré stálo až do 70. rokov pred bránou Hradu, je prenesené do parku na východnej terase hradného areálu. Socialistickému vedeniu Slovenskej národnej rady nevyhovovalo umiestnenie kamennej sochy smútiaceho Krista priamo pred vstupom do areálu reprezentačného objektu SNR. Predstavuje utrápeného sediaceho Krista „vir dolorum“. Socha, ako aj ďalšie dve, je umiestnená na pomerne vysokom štíhlom kamennom stĺpe s osemuholníkovým prierezom.
Stĺp s kamennou sochou Krista nesúceho drevený kríž, sa nachádza asi v polovici Zámockej ulice nad nádvorím Hodžovej školy (na fotografii). Do tridsiatych rokov 20. storočia stál o niečo vyššie a bol vysunutý pred fasádu malého domčeka, takže prekážal chodcom, ktorí sa museli vyhnúť na vozovku. Neskôr ho presunuli približne na dnešné miesto. Po prvej svetovej vojne k nemu pridali pomník padlých vojakov z tejto štvrte.
Tretí stĺp so sochou Krista stojí na nároží Mikulášskej a Beblavého ulice. Predstavuje kľačiaceho Krista pri modlitbe v Getsemanskej záhrade. Stĺp aj socha sú kópiami pôvodných zo 70. rokov 20. storočia. Sochy vznikli pravdepodobne už v 17. storočí. Pôvodne neboli určené na umiestnenie na také vysoké stĺpy, ktoré sú vytesané z kameňa iného pôvodu. Dlho nebolo jasné, odkiaľ stĺpy pochádzajú. Predpokladalo sa, že z areálu Hradu.
V kuchyni pri záhradnom pavilóne Márie Terézie v lokalite Niederweiden (neďaleko Schlosshofu) sú použité stĺpy rovnakých profilov, s rovnakými pätkami a hlavicami. Pavilón projektoval architekt Nicolas Pacassi. Podľa jeho projektov upravovali aj budovy v areáli Hradu. Stĺpy zrejme pôvodne niesli klenby niektorej z budov zbúraných po veľkom požiari Hradu roku 1811. Druhotne ich použili ako podstavce pre staršie sochy.
Štvrtá socha Krista – padajúceho na zem pod ťarchou neseného kríža, bývala inštalovaná nad najvyšším stupňom schodiska pred vchodom do kostola. Vo výklenku naľavo od vchodu do kostola bývala ešte druhotne umiestnená socha Krista z výjavu Ecce Homo (ajhľa človek).
Štefan Holčík
Foto: autor