Mestské fontány sa na zimu zakrývali

Mestské fontány sa na zimu zakrývali - pamatnik22_2

Slovo fontána vzniklo z latinského pomenovania prameňa – fons. Ľudia sa odpradávna usádzali a svoje prvé pevné obydlia budovali pri zdrojoch pitnej vody. Niekedy bol však prameň na menej prístupnom mieste, a tak bolo treba vodu od prírodného prameňa odvádzať na vhodnejšie miesta žľabmi, neskôr potrubiami. Tam potom vznikli organizované sídla.

Miesto, kde voda zo žľabu či z potrubia vytekala, už neoznačovali pôvodným názvom „fons“, ale odvodeným názvom „fontana“. V slovenčine by tomu zodpovedal pomerne mladý výraz „pramenník“. Najstaršie príklady sa zachovali v antických mestách, napríklad v Ríme či v Konstantinopole (Istanbule), kam vodu z prameňov privádzali aj mnoho kilometrov dlhými vodovodmi – aquaduktmi. V krajinách južnej Európy bolo zásobovanie vodou zo vzdialených prameňov bežné už v období antiky.

V strednej Európe boli ľudia skromnejší, a prameňov, hoci menej výdatných, bolo dosť. Vodovodné potrubia, obyčajne drevené, ktorými sa voda privádzala na želané miesto, sa tu budovali od stredoveku. Na konci potrubia obyčajne stála najprv drevená, neskôr kamenná nádoba či stavba, ktorá slúžila ako rezervoár. Tam si ľudia naberali vodu do drevených vedier alebo do kožených mechov. Tam napájali svoje zvieratá. V nádrži občas plávali aj živé ryby. V nemecky hovoriacich oblastiach sa takej nádrži hovorilo „Kastenbrunnen“, z čoho vzniklo české slovo „kašna“. 

V 16. storočí vzniklo v mestách v hornatých krajinách, najmä pod Alpami, veľké množstvo kamenných fontán. Obyčajne boli situované na hlavnom trhovisku alebo na námestí, odkiaľ si obyvatelia mohli pohodlne vodu do svojich príbytkov odnášať. Z vyššie položených fontán voda obyčajne pretekala do fontán na nižších miestach. Preto bývalo pod pokutou prísne zakázané vo fontánach prať. V Assisi je príslušný zákaz s vyhrážkou pokuty vytesaný na stene každej fontány.  

Fontány zásobované vodou z prírodných prameňov, ktorá tiekla spravidla samospádom, prestali plniť svoju pôvodnú funkciu, keď sa v obciach zavádzal vodovod moderného typu. Vodovodná sieť umožňovala napojenie každého domu, neskôr každej domácnosti, na spoločnú sieť. Verejné fontány sa stali v očiach svojich súčasníkov „zbytočnými“. Niektoré ponechali na pôvodnom mieste, napojili na nový vodovod a upravili ako dekoratívny prvok, napríklad v parku alebo na námestí. Iné bez ohľadu na vek či výtvarnú hodnotu likvidovali.

V Prešporku pietne uchránili pred zánikom barokovú fontánu s čiastočne zachovaným centrálnym stĺpom so sochou kráľa Maximiliána z roku 1572 na Hlavnom námestí, ale súčasne zničili fontánu z konca 16. storočia, ktorá stávala na Františkánskom námestí. V Prahe odstránili a rozbili napríklad najvzácnejšiu „Krocínovu kašnu“, ktorá stávala na Staromestskom námestí blízko radnice.

Prešporská vodáreň dodávala do siete vodu od roku 1886. Vodou z vodárne zásobovali aj nové fontány, ktoré vznikali už ako dekoratívne umelecké diela. Prvá z nich bola fontána s mytologickým motívom Ganymeda , postavená v roku 1888 pred novostavbou Mestského divadla. Jej tvorcom bol prešporský rodák Viktor Tilgner, vtedy už profesor na Viedenskej akadémii výtvarných umení. Inšpiráciou mu boli fontány v parku kniežacieho sídla Tivoli neďaleko Ríma. Podľa sochárových modelov odliala firma Beschorner v Budapešti bronzové sochy, umiestnené na kamennej fontáne impozantných rozmerov.

Jej misa z jediného kusa kvalitného kameňa až 126 rokov odoláva účinkom bratislavského ovzdušia. Obmýva ju voda, kyslé dažde aj sneh. Vzdoruje vetru, víchrici, mrazu. Bez poškodenia prežila dve svetové vojny aj niekoľko reštaurátorských zásahov. Život v strednej Európe je bez mrazivej a zasneženej zimy nepredstaviteľný. Ľudia zatepľujú svoje domy, obliekajú sa do teplého šatstva, zakrývajú ruže v záhradách, vyberajú zo zeme rastliny, ktoré by mohli zamrznúť. Bývalo zvykom zakrývať aj fontány. Vo Viedni sú zakryté už niekoľko týždňov. V Augsburgu boli viaceré fontány zakryté drevenými strieškami už na začiatku októbra. Aj v Bratislave sme mali drevené striešky pripravené na zakrývanie fontán. Možno ich omylom niekto vyhodil. Zakrýva sa len nové nezmyselné medzikružie, v ktorom je, z iného dôvodu, zbytočne uväznená historická nádrž fontány na Hlavnom námestí. A mráz spokojne pracuje na ničení veľkej misy Ganymedovej fontány aj na ničení veľkej nádrže Maximiliánovej fontány z 30. rokov 18. storočia. Kto je za to dnes zodpovedný? Kto má v zálohe peniaze na budúce rekonštrukcie? Je naozaj také ťažké dielce zo skladu doviezť a Ganymedovu fontánu pred zimou zakryť? A prispieť k tomu, aby prežila ďalších najmenej 126 rokov? Ešte je na to čas.

Štefan Holčík
Foto: autor