Samospráva vznikla už v stredoveku

Samospráva vznikla už v stredoveku - pamatnici21_2

Okolo polovice 13. storočia sa podhradie pod hradom Pressburg mimoriadne rozrástlo. Od začiatku storočia bola z Hradu do podhradia presťahovaná dôležitá cirkevná organizácia – kapitula – s prepoštom na čele. Pre kanonikov kapituly vybudovali na pôde starého cintorína okolo kostolíka svätého Martina nový kostol, zasvätený samému Spasiteľovi. Sebavedomie obyvateľov podhradia rástlo, už nechceli byť závislí na Hrade.

V snahe o emancipáciu ich posilnila nová vlna obyvateľov z Nemecka, ktorých pozval uhorský kráľ do svojej krajiny. Noví obyvatelia si od panovníka vynútili mnohé privilégiá, aké jeho pôvodní poddaní nemali. Z Nemecka si so sebou priniesli reč, svoje zvyky a práva. Ak chcel panovník z ich prítomnosti profitovať, musel akceptovať mnohé ich požiadavky, aj keby sa mu neboli páčili. A jednou z ich požiadaviek bola samospráva. Odmietali kontrolu, podradenosť, nadvládu hradného veliteľa. Po vzore zo starej vlasti chceli žiť v slobodnom kráľovskom meste a byť podriadení len kráľovi.

Postupne sa im podarilo vybudovať hradbu, ktorá ich oddelila od hradu, a získať od panovníkov, ktorí často potrebovali ich pomoc, podporu a najmä peniaze, ďalšie úľavy a výsady. Namiesto veliteľa Hradu sa ich hlavou stal richtár, sudca, síce menovaný panovníkom, ale vyberaný z radov mešťanov. K nemu sa neskôr pridružil ešte mešťanosta (Bürgermeister), ktorého si mešťania zo svojho stredu volili. Ale ani ten nebol samovládcom. Predsedal skupine volených mešťanov, ktorí tvorili mestskú radu. V niektorých nemeckých mestách sa radní páni volali konzulovia, lebo sa radili – konzultovali.

Aby sa na rozhodovaní o osudoch miest mohlo zúčastniť čo najviac mešťanov, vznikli ešte v stredoveku okrem takzvaných užších mestských rád aj takzvané širšie mestské rady. Ich členov označovali za „reprezentantov“ mesta, boli to vlastne členovia mestského zastupiteľstva. Tých bývalo v niektorých mestách aj vyše sto.

Mestská rada sa v najstarších časoch schádzala v sídle richtára či Bürgermeistra. Už od trinásteho storočia sa začínajú objavovať špeciálne na účely mestskej samosprávy stavané budovy – radnice. Bývalo pravidlom (ale známe sú aj výnimky), že radnica stála buď na alebo pri najväčšom mestskom trhovisku.

Mešťania Prešporka si radnicu na začiatku 15. storočia upravili z domu, ktorý bol predtým obytným domom jedného z predošlých richtárov. Na pôde toho domu, ktorý je dnes známy ako Stará radnica, sa potom vyše štyristopäťdesiat rokov rozhodovalo o osudoch mesta. S výnimkou niekoľkých mesiacov v roku 1809, kedy sa museli radní páni pred nebezpečenstvom bombardovania Napoleonovou armádou utiahnuť do bývalého paláca baróna Schilsona na začiatku terajšej Radlinského ulice.

Na konci 18. storočia už objekt pôvodnej stredovekej radnice potrebám mestskej administratívy nestačil. Ale trvalo ďalších skoro 100 rokov, než mesto v roku 1867 prikúpilo susedný palácový objekt od grófa Apponyiho. Až v roku 1903 sa podarilo prikúpiť aj bývalé zimné sídlo ostrihomských arcibiskupov – Primaciálny palác.

Medzičasom sa pôvodná budova radnice niekoľko ráz prestavovala a upravovala. Už v roku 1422 postavili nad uličkou, ktorou sa južne vedľa pôvodného domu dalo prechádzať na trh na terajšom Primaciálnom námestí, rozľahlú zhromažďovaciu sieň. Ulička pod ňou ešte dlho slúžila verejnosti. Starý objekt zásadne prestavali po poškodení vo vojne, po roku 1439. Ďalšie úpravy interiérov prebehli po roku 1560 a v priebehu 17. storočia. Po roku 1730 vybudovali elegantné barokové schodisko.

V roku 1867 postavili v nádvorí radnice, vo výške prvého poschodia, novú zasadaciu sieň „sieň mestských reprezentantov“ (na fotografii). Projekt vyhotovil vtedy najvyhľadávanejší prešporský architekt Ignaz Feigler. Rozľahlá a vzdušná sieň bola vysoká cez dve podlažia. Poskytovala miesto pre viac než dvesto sediacich. Ďalšie miesta boli na balkóne pri východnej stene vo výške tretieho poschodia. Sieň bola osvetlená deviatimi vysokými, hore polkruhovo zaklenutými oknami. Večer sa dala osvetliť obrovským kovovým centrálnym lustrom s plynovými horákmi, sviečkami a nástennými svietidlami, ktoré boli takisto kombináciou sviečok a horákov svietiplynu. Dve obrovské keramické kachľové pece pri dlhých stenách mali miestnosť v zimnom období vyhrievať. Okrem zasadaní mestského zastupiteľstva mesto sieň poskytovalo na koncerty a prednášky. Jedným z prednášajúcich bol slávny zoológ Alfred Brehm. Pred rokom 1911 sieň zbúrali, na jej mieste vyrástlo krídlo spájajúce Starú radnicu s Primaciálnym palácom, dnešný objekt so vstupom do Múzea mesta Bratislavy.

Štefan Holčík

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2014 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.