Krémeše z chodníka a dreváková móda

Na našich výpravách sme často prechádzali cez Dunajskú ulicu, ktorú tak preslávil náš rodák Július Satinský. Bola to naša spojnica s centrom. Pre nás šracov bola zaujímavá tým, že vedľa takmer každej brány bola asi vo výške očí guľa.

Bola zakončením kovovej tyčky, ktorá viedla cez vyvŕtaný otvor cez stenu alebo veraje do podbránia. Na tyčku bol pripevnený povraz alebo lanko, ktoré sa končilo na normálnom zvonci hlboko vo dvore. Stačilo guľu niekoľkokrát poriadne potiahnuť a už sa ozval dakde ďaleko vo dvore zvonec. Potom sme prebehli na druhú stranu ulice a pozorovali, ako sa človek, ktorý prišiel bránu otvoriť, pajedí. Ako sme sa mali zabávať, keď sme vtedy nemali počítače?...

Asi dva roky som chodil do Csáky školy na Jesenského ulici. Vtedy sa nazývala Ružová a zdala sa mi, nielen názvom, krajšia. Ona sa v mojich spomienkach spája aj s chuťovými vnemami. Bolo leto, keď som musel zostať so spolužiakom Janom Hodníkom, jedným z chlapcov z Dunajskej, po škole. Učiteľka nám dala počítať príklady a my sme len túžobne hľadeli von cez otvorené okno na krásnu modrú oblohu a počúvali fantastické zvuky ulice. Keď nás konečne pustila von, vybehli sme ako besní. A čo nevidíme, práve na druhej strane ulice si vykračoval cukrár nesúci plný plech čerstvých „kremšnitov“.

Nebolo nám viac treba, neobedovali sme, nuž sme sa k nemu rozbehli a žobronili: „Ujo cukrár, dajte nám krémeš.“ Tomu, samozrejme, taká dobročinnosť ani na um neprišla. No ako nás odháňal, plech sa mu vyšmykol a kremšnity skončili na chodníku. Z bezpečnej vzdialenosti sme pozorovali, ako nadáva a hromží. Keď s prázdnym plechom odišiel, hneď sme boli pri hŕbe sladkého blaha. Najprv sme vyberali naozaj len tie kúsky, ktoré sa nedotkli zeme. Napokon sme veru nechali na asfalte len bielu škvrnu. Také chutné krémeše som odvtedy nejedol.

Ďalšie moja spomienky sa viažu k drevákom. Holandsko má okrem iných aj prívlastok krajina drevákov. Aj Bratislava bola dreváková. Bolo to po vojne, keď pre nedostatok surovín začali vyrábať dreváky. Boli to vlastne sandále s asi dvojcentimetrovou podrážkou z dreva. Celé mesto klopotalo, ten zvuk bol príšerný. Chodiť v drevákoch nebolo jednoduché, najprv sa bolo treba s touto hlasnou obuvou oboznámiť. My deti sme v drevákoch hrali aj „chytku“. Keď sme s týmito klopkajúcimi drevákmi behali pod oknami bytov, ľudí išlo od jedu rozpučiť. Možno aj preto sa táto „móda z núdze“ dlho neudržala.

O tom, ako sme sa zabávali v zime, ako vyzerali vtedy korčule, ale aj o tom, ako sme chodievali bez vstupeniek na futbal na „ešku“, teda ŠK Slovan Bratislava, si povieme nabudúce.

Otto Zinser
(Dokončenie nabudúce)