Schöner Náci bol kedysi veľmi známou postavou

Zaujímavou, neopakovateľnou humornou postavičkou starej Bratislavy bol Schöner Náci (11. 8. 1897 – 23. 10. 1967), vlastným menom Ignác Lamár. Narodil sa v Petržalke, kde bol jeho otec Karol obuvníkom a do tohto remesla zasvätil aj syna.

Dvaja Karolovi bratia odišli za chlebom do USA a do Nemecka, sestra sa mu vydala do Rakúska. Manželka Anna ušla s tovarišom Uhrínom do Viedne a opustený otec Karol utápal svoj žiaľ v alkohole. Po jeho smrti dokončili dielo skazy exekútori rozpredaním majetku na úhradu dlžôb. Dobrí ľudia obstarali Ignácovi miesto v divadelných dielňach. Po viacerých pokusoch o nadviazanie citových vzťahov so spolupracovníkmi došiel k svojej životnej filozofii, že najlepšie uplatí svoje schopnosti v cirkuse ako jeho starý otec, slávny klaun Ignác Lamár. Túžil pracovať, rozdávať ľuďom radosť, humor, lásku, smiech a dobro.

Práve v roku 1914 v čase sarajevského atentátu mu oznámila jeho milá Žanetka, že si našla milenca a vydá sa za neho. Bol zranený vo svojoch citoch, blúdil ulicami Bratislavy a zrodil sa v ňom plán nájsť si iné zamestnanie, pretože ho prepustili z divadelných dielní, keď bolo divadlo v kríze. Mal veľa známostí s bratislavskými paničkami, ktorým robil drobné službičky – upratoval byt, prášil koberce a podobne. Pritom myslel na svoj sen v úlohe šaša, klauna, ktorý bude chodiť po uliciach Bratislavy vo fraku a v cylindri, vždy s úsmevom sa klaňať paničkám aj mužom a rozdávať radosť a smiech.

Takto chcel byť osožný ako klaun pre obecenstvo a naplniť svoj dramatický život plný nádejí a sklamaní. To sa mu aj podarilo. Vytiahol z čierneho kufra šaty a cylinder, čo grófka Náriová darovala otcovi po manželovej smrti. Bol tam čierny frak aj žaket, biele rukavičky, palička, čierne lakovky s bielymi gamašami. Pred zrkadlom nacvičil úsmevy míma aj parádne zdravenie cylindrom.

Po uliciach Bratislavy, najmä po korze od Michalskej brány až po Dunaj chodil s ľahkosťou šviháka ako šľachtic a pozdravoval najmä paničky trojjazyčne „ručičky bozkávam“. Stal sa neodmysliteľným šašom ulíc, navštevoval cukrárne Stürzera na Sedlárskej ulici, Meyera na Hlavnom námestí a Myšáka na Štúrovej ulici, kde mu dávali zadarmo zákusky, niekedy aj čiernu kávu. V spomienkach Bratislavčanov zostal tento dobrák v čiernom obleku, bielej košeli s motýlikom, v ruke držal rukavičky, tenkú paličku, pár kvetov a malé balíčky. Tváril sa kultivovane a každý ho mal rád. Na otázku našich detí a vnúčat, kto bol Schöne Náci (gramaticky správne Schöner Náci, ale zaužívané je Schöne Náci), odpovedá refrén známej piesne skupiny Lojzo: „Bol to náš Schöner Náci, cylinder dá si, pri ňom si predstavím staré mesto rád.“

Imrich Sečanský
Z knihy Spomienky a vyznania lekára, Bratislava 1997
(Pokračovanie nabudúce)