Na návšteve v byte majstra Rigeleho

Už onedlho uplynie 1900 rokov od chvíle, keď pribili Krista na kríž. Ľudia oslavujú každoročne s veľkou slávou a silnými slovami výročie jeho narodenia, jeho smrti a jeho zmŕtvychvstania, ale v medzičasoch sa na neho skoro úplne zabúda.

Nedávno som sa s ním znovu stretla - videla som ho ako dieťa na rukách jeho otca. Bol to obyčajný robotník odetý len zásterkou na bedrách. Tento starší muž sa na chlapca pozeral pohľadom plným starostí, ako by sa obával o jeho osud: čo z neho asi vyrastie, čo s ním bude až bude dospelý? A rovnaký výraz som zachytila v pohľade muža, ktorého podobizeň vyformovali ruky štrnásťročného chlapca - jeho syna. Boli to tie isté ruky, ktoré neskôr dokázali dať výraz tvári tesára z Nazaretu.

Uvidela som ho aj na rukách jeho matky, prostej ženy z ľudu, ktorá žiari šťastím a pred sebou s láskou a starostlivosťou drží svoje dieťa. A ju som videla aj ako kráľovnú nebies, v plášti pretkávanom zlatými niťami a s korunou na hlave. No to všetko sú len vonkajšie veci, ktoré jej pridali ľudia. Ona ostala stále len milujúcou matkou so svojím dieťaťom. A potom som ju uvidela znovu, ako vychádzala z jaskyne, okolo nej nadpozemská trblietajúca sa žiara, ktorá akoby vychádzala priamo z nej. Je to len maličká kopia, originál vraj stojí v niektorom kláštore v Ríme a hovorí sa o ňom, že je to najkrajší obraz Matky božej, aký vznikol od 13. storočia.

Len taký umelec, ktorý je vyvolený, aby Krista sám v živom pozorovaní prežil, je schopný podať jeho obraz tak, aby bol aj pre iných živým zážitkom.

Veľká a štíhla, hádam až príliš štíhla, postava zahalená až na špičky nôh do tkaniny závoja, pod ktorým vidno na prsiach prekrížené ruky, oči sklopené, celkom do seba uzavretá ako akási vízia: „Duša“.

Možno je to tá istá postava, táto mladá dievčina, ktorá sedí na skale s pohľadom upretým do neznáma, akoby ponad more, na ktorého okraji práve zašlo slnko. Autor ju nazval „Abenddämmerung“ - „zmrákanie“.

Mladá skromná dievčina, ešte ani nie celkom dospelá, ale už nie dieťa, s krčahom v ruke, svätá patrónka všetkých slúžiacich.

Tu je svet celkom iný! - Na stene malé zarámované plakety: jemné alabastrové profily na čiernom podklade z bridlice, manželka a deti umelca, diela, z ktorých cítiť závan vrúcnej lásky. Odzrkadľujú rodinný život s hlbokými základmi, sú ochrannými géniami v svätyni tejto domácnosti. - Aj v izbe dcér sa otcove diela s detskou láskou a s tichou vážnosťou opatrujú ako najvzácnejšie poklady. Steny sú ozdobené reliéfnymi portrétmi významných hudobníkov: sú to predovšetkým odliatky diel iných umelcov, dary od bývalého učiteľa, skulptúry, plakety, figúry a reliéfy, ale aj obrázky tunajších umelcov, na mená ktorých sa už dávno zabudlo, možno obdivovať na týchto stenách.

Zaujímavé sú staré drevené kazety s vykladanými ornamentmi svedčiacimi o umeleckom nadaní, ktoré sa v tejto rodine prejavuje už oddávna. A obzvlášť príťažlivý je kúsok, ktorý ako amatér zhotovil jeden starý otec. Trpezlivá jemná práca mu trvala roky. Je to okrúhly stolík s hustým vencom pestrých kvetov intarzovaným na stolovej doske. Na jednej zo skriniek stoja jemné umelecky vyformované nádoby. Vázy, olejové lampy, krčiažky na slzy, nájdené v asi 3000 rokov starých etruských hroboch; svietniky a lampy z chrámov cudzích náboženstiev, tepané medené nádoby, aké ešte aj dnes pre každodenné potreby zhotovujú príslušníci ktoréhosi južného umeniamilovného národa.

Prehrabujeme sa v minulosti, náš pohľad zblúdi do ďalekých krajov - ale život, ktorý sa nás bezprostredne dotýka, a mŕtvu minulosť či zmeravené diaľavy, ktoré sa menia na živú prítomnosť, tie nevidíme.

Podľa poviedky Elsy Grailich „Ecce homo“ preložil a upravil Štefan Holčík

U starých Prešporákov