Polnočná omša vo Vodnej kasárni

Polnočná omša vo vodnej kasárni - pamatnik24_1

V päťdesiatych rokoch 18. storočia sa otcovia mesta rozhodli postaviť kasáreň, v ktorej by bolo ubytované kráľovské vojsko. Až dovtedy museli totiž mešťania ubytovávať vojakov vo svojich domoch a domácnostiach, čo spôsobovalo nekonečné problémy. Miesto pre novostavbu vybrali na pozemku, ktorý vznikol postupným zasypávaním ramien Dunaja južne od mestského opevnenia. Budovu údajne projektoval vojenský inžinier von Grünberg. Stavbu realizoval tunajší staviteľ Matthias Höllrigl.

Kasáreň mala zvonku aj vnútri na nádvorí charakter veľkého šľachtického kaštieľa. Jej južné priečelie bolo na oboch stranách zdôraznené rizalitmi, v každom boli tri okná. V strede fasády bola brána, aj tá v strede trojosového rizalitu. Nad bránou bol balkón. Budova mala tri nadzemné podlažia, stredný rizalit bol zavŕšený trojuholníkovým štítom so štukovou ornamentálnou výzdobou s tematikou vojenských trofejí okolo krajinského erbu. Bol tam aj nápis s datovaním 1761. Obrovská budova bola zďaleka viditeľná, najmä z palúb lodí. Mala dve brány: jednu od Dunaja, druhú asi v tretine svojej dĺžky na východnej strane, od dnešného Námestia Ľudovíta Štúra (približne na mieste koľajníc).

Všetky strany nádvoria boli lemované otvorenými arkádovými chodbami v troch radoch nad sebou. Nádvorie skutočne pripomínalo nádvoria zemepanských sídiel, ale aj orientálnych, najmä tureckých, serailov (Istanbul). Nádvorie bolo dlhšie ako širšie: na dĺžku malo 14 arkádových oblúkov, šírka mala len 11 oblúkov. Za arkádami boli v severnom krídle a v severných častiach oboch bočných krídiel veľké kachľovými pecami vykurované sály, kde spávalo spolu asi 30 - 40 vojakov tej istej kompánie. K dvom „spálňam“ patrila vždy jedna kuchyňa. Na každom poschodí boli suché záchody v dostatočnom počte. V prednej, južnej časti kasárne boli byty pre dôstojníkov a kaplánov. Každá jednotka (kompánia) mala duchovného. Na prízemí boli aj stajne, sklady a väzenia. Kasáreň mala štyri schodiská. Zdá sa, že ani jedna časť kasárne nebola podpivničená.

Dôležitou miestnosťou kasárne bola kaplnka. Nachádzala sa na prvom poschodí vežovitej stavby, pristavanej k strednému poľu arkád východného krídla. Za ňou, na mieste dnešného moderného schodiska, bývali na každom podlaží kuchyne, a pod ňou, na úrovni nádvoria, otvorený priechod. Kaplnka sa voči nádvoriu otvárala veľkými dverami, ktoré viedli na balkón. To umožňovalo, aby omšu sledovali všetci vojaci, sústredení na nádvorí ako v kostole bez zastrešenia. Celebrujúci kňaz stál vo výške poschodia ako na javisku. Ak kázal, mohol vyjsť na balkón. Nie je známe, aké bolo pôvodné zábradlie balkóna. Terajšie je prenesené z iného paláca po roku 1955. Zabudlo sa, komu bola kaplnka zasvätená.

Nad vysokým oltárom v kaplnke sa vznášala klenba. Dá sa predpokladať, že bola umelecky vymaľovaná. Oltár, ani nijaký jeho nákres či popis sa nezachoval. Sú známe len v mestskom archíve zachované pôdorysy kasárne, kde je oltár jasne vyznačený. Za ním boli len malé dvierka na arkádu, nie neskorší veľký otvor, ktorý asi prerazili až po roku 1940, kedy budova stratila pôvodné poslanie. Vtedy totiž zbúrali južnú polovicu objektu, aby bolo možné rozšíriť vozovku na nábreží, a torzo upravili pre kultúrne účely. Na kupolovitej streche kaplnky zostal až do socialistickej prestavby na galériu kovový kríž. Ten odstránili, keď namiesto pôvodného plechového medeného zastrešenia nasadili nevhodnú helmicu s ostrými hranami. Do zachovaného kúska nádvoria vysadili husté stromy, aby zakryli zvyšok pôvodnej barokovej architektúry. Aby lepšie vynikla agresívna a roky nefunkčná prístavba.

Účasť na omši bola samozrejme pre vojakov (aj nekatolíkov) povinná. Horúce letné nedele sa dali prežiť ľahšie ako omše v daždi či snehovej fujavici. Najmenej 170 raz bolo nádvorie Vodnej kasárne miestom vianočnej polnočnej omše. Vojaci, najmä tí radoví, museli byť veľmi otužilí, aby vianočné sviatky prežili v zdraví. Možno im po omši preventívne velitelia poskytli po štamperlíku pálenky. Sotva pálenku dostali väzni, ktorí si v tamojšom väzení odpykávali tresty. Polnočná omša bola určite aj pre nich povinná.

Vianoce v roku 1852 vo väzení Vodnej kasárne prežil aj maďarský spisovateľ Imre Madách z Dolnej Strehovej. Odsúdili ho za to, že sa v rokoch 1848 a 1849 zaplietol do revolučných udalostí. Na jar 1853 ho poslali domov, ale pravdepodobne len zo zdravotných dôvodov. Musel sedieť doma, nesmel cestovať ani prijímať hostí. Až o niekoľko rokov mohol kandidovať za župu do uhorského parlamentu. Vo väzení mal veľa času na filozofovanie. Spomienky na väznenie v Prešporku boli iste inšpiráciou k niektorým scénam jeho divadelnej hry Tragédia človeka (1860).

Štefan Holčík
Foto - autor

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2013 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.