Astorka nebola len hocijaká kaviareň II.

„Vykrúcaj, tancuj, dievča z Myjavy, až biele nohy pieseň osladia, ochorie mnohý Cigán, ja i vy. Rozteká stolom víno bezcenné. Hajajáj, kto to len bude mať z nás doma krštenie?“ Takúto báseň zložil Laco Novomeský po tom, čo tancom rozgurážená Zuzka Zguriška rozliala v Astorke pohár vína.

Okrem Zuzky Zgurišky a Laca Novomeského sa medzi pravidelných štamgastov počítali Janko Jesenský, Fraňo Kráľ, Jozef Gregor Tajovský, Milo Urban, Gejza Vámoš či Vladimír Roy.

Spisovateľ Josef Rybák Astorku tituloval ako politickú a umeleckú univerzitu svojej generácie, Emil Boleslav Lukáč tu viedol krúžok filatelistov, čo operný spevák Štefan Hoza stoicky okomentoval: "...na galérii predsedal týždennej schôdzi bratislavských filatelistov, ktorých boxy - zhodou okolností - susedili bezprostredne s boxami miestnych pouličných Venuší." Zaujímavý je aj príbeh svetochýrneho Paula Éluarda, ktorý navštívil Bratislavu v roku 1946. Literárny kritik Alexander Matuška neskôr spomínal: „Bol spokojný s prijatím, ale naraz znetrpezlivel, voľačo mu začalo chýbať. Čo? "Les tziganes." Éluard chcel počuť cigánsku hudbu; veľa totiž o nej počul ... A tak sme ho zaviedli do Astorky." To už bolo tesne predtým, než sa nad ňou začali sťahovať mračná.

Po zmene režimu ju napokon stihol osud väčšiny bratislavských kaviarní. Dnes, aj keď v zúboženom stave, naša Astorka ešte stojí. Držme jej palce, aby nepadla.

Ján Vyhnánek, OZ Bratislavské rožky
(Koniec)

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2013 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.