Prešpuráčky boli pamätníčky Bratislavy

Vídaval som ich chodievať po Kapitulskej ulici so svojimi psami a sedávať na schodoch z druhej strany bratislavského Dómu. Ony, staré Prešpuráčky, na schodoch vedľa symbolického hrobu Johna Lennona, potom turisti a ešte páriky mladých ľudí - tak asi vyzerá zátišie za Dómom.

Sedávali, rozprávali, pofajčievali, vadili sa so svojimi psami. Boli to pamätníčky Bratislavy. Vedeli, prečo kostol Klarisiek neslúži pre bohoslužby. V roku 1913 sa tam obesil kňaz. V takom prípade muselo prísť povolenie k novej vysviacke až z Ríma. Prišla prvá svetová vojna, potom republika, kostol nemal poriadne svojho majiteľa, nemal kto za tým chodiť. Až to nakoniec zobral štát.

Pamätali sa ešte na súsošie Márie Terézie. Stálo na námestí, ktoré sa kedysi volalo Korunovačný pahorok. Na tomto vyvýšenom mieste novokorunovaný kráľ prisahal na všetky svetové strany vernosť monarchii. Posledný bol v roku 1830 Ferdinand V. Bratislavský sochár Ján Fadrusz postavil na tomto mieste súsošie Márie Terézie. V roku 1921 ho českí legionári zdemolovali. Potom to bolo Štefánikovo námestie s jeho sochou. V roku 1946 Štefánikovu sochu odstránili; neskôr to bolo Roosweltovo námestie. Dnes je to námestie Ľudovíta Štúra.

Staré Prešpuráčky sú hrdé na komentátora rakúskej televízie Huga Portischa. Portischovci bývali najprv v Petržalke, potom naproti Jezuitskému kostolu, v dome, kde je dnes pobočka banky. Hugo navštevoval reálne gymnázium v budove starého rozhlasu. Jeho otec napísal dejiny Bratislavy. Staré panie tvrdia, že Hugov šarm nie je rakúsky, ale prešpurácky. Hugov otec je pochovaný niekde na Ondrejskom cintoríne.

František Mikloško
Z knihy Znamenia čias, pôvodne článok vyšiel v samizdate Fragment (1987) pod pseudonymom Marek Bohúň.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE