Z vodojemu na Kolibe zostal fragment

Z vodojemu na kolibe zostal fragment - pamatnik09_1

Po prvej svetovej vojne počet obyvateľov mesta narastal. Nie prirodzeným prírastkom, ale prisťahovaním nových skupín obyvateľov. V roku 1919 muselo mesto opustiť niekoľko tisíc obyvateľov, ktorí sa hlásili k maďarskej národnosti a neboli ochotní prijať československé občianstvo. Miesto nich sem prišlo nové obyvateľstvo zo Slovenska, ale najmä z Čiech a z Moravy.

Bola to predovšetkým inteligencia (lekári, architekti, právnici, stredoškolskí a vysokoškolskí učitelia, bankoví a poštoví úradníci), ale aj podnikatelia a finančníci. Prichádzali sem aj kvalifikovaní robotníci a železničiari, ktorí ako štátni zamestnanci mali výsadné postavenie. Československý štát výrazne podporoval výstavbu nových, moderných obytných objektov. Vzniklo množstvo stavebných družstiev, ktoré získali finančnú podporu štátu. Tá bola výraznejšia, ak stavebník dokončil stavbu pred oslavou desiateho výročia vzniku republiky (1928).

Stavalo sa opreteky. Okrem novostavieb na miestach staršej zástavby v centre mesta vznikali celé nové kolónie rodinných domov (Koliba, Hausbergeln, Masarykova kolónia Dornkappeln – teraz Trnávka) či nové mestské štvrte v okolí centrálneho trhoviska, na Vajnorskej, Legionárskej, Legiodomy, Unitas, Nová doba.

Novostavby vyžadovali aj modernizáciu a rozšírenie inžinierskych sietí. Elektrina, voda, plyn boli v nových stavbách samozrejmosťou. Zásobovanie pitnou vodou a „odkanalizovanie“ obytných blokov stálo mesto nemalé investície. Plynulá dodávka vody sa dala zabezpečiť vybudovaním nových vodojemov. V mestách na rovine sa zásobovanie pitnou vodou riešilo stavbou obrovských rezervoárov vo vysokých vežiach. V Bratislave, ktorá je zo severnej strany lemovaná pohorím Malých Karpát, sa dal využiť od antiky známy systém budovania podzemných, vo vyšších polohách založených vodojemov. Už pred prvou svetovou vojnou vybudovaný podzemný vodojem pri Mudroňovej ulici neďaleko Hradu či podobný na Murmanskom vrchu sa veľmi osvedčili. Na zásobovanie odľahlých novostavieb v severnej a východnej časti mesta nestačili. Železnica mala vybudované vlastné vodárenské veže, iné boli v areáloch výrobných podnikov. Niekoľko stálo v areáli továrne Dymanit-Nobel. Tie však nemohli zásobovať „cudzie“ obytné bloky.

V rokoch 1929-1930 vybudovala Mestská vodáreň veľkokapacitný podzemný vodojem na svahu kopca nad Blumentálom. Časť bývalých vinohradov nad cestou na Kolibu (Pöllnweg, teraz Podkolibská 11) upravili do terasovite formovanej záhradnej plochy. Do hlbokého zárezu na svahu zabudovali výtlačné potrubie aj samospádové potrubie, nad nimi vybudovali nekryté schodište medzi dvoma mimoriadne vysokými opornými múrmi. Nad schodmi sa vypínajú kamenné vzpieracie oblúky, pripomínajúce stredovekú architektúru. Na terase vo výške viac ako desať poschodí nad cestou bol umiestnený železobetónový pavilón s plochou strechou, kde bol vstup do rezervoáru, kontrolná miestnosť a čerpadlo. Na mieste vyústenia nekrytého schodišťa na terasu pred pavilónom prichádzajúceho vítali dve obrovské kamenné postavy mytologických vodných koní ako v barokovom zámockom parku.

Nie je isté, kto bol ich autorom. Mohol to byť Robert Kühmayer alebo Alois Rigele, ktorý tepanými reliéfmi z medeného plechu na vysokej umeleckej úrovni ozdobil vstupné dvere do technického pavilónu. Vtedy ešte nebo platný nezmyselný zákon o tom, že v nákladoch na postavenie objektu musí byť zakalkulovaná aj položka na jeho „umelecké dotvorenie“ ako za socializmu. Vedenie Mestskej vodárne z vlastnej iniciatívy objednalo umelecké diela ako súčasť dekorácie nového vodojemu, hoci neboli verejnosti prístupné ani prezentované (okrem článku v časopise Forum).

Po roku 1948 bola Mestská vodáreň znárodnená. Pred jej odštátnením v 90. rokoch sa niekto ponáhľal pozemky, ktoré mesto vodárni v minulosti poskytlo ako ochranné areály vodných zdrojov, vyhlásiť za nepotrebný majetok a čím skôr speňažiť. Tak prišlo mesto aj o pozemok pod pomníkom padlých v prvej svetovej vojne na Murmanskom vrchu. Nový „majiteľ“ pozemku (2002) dôrazne a s vyhrážaním žiadal mesto, aby si „svoj pomník“ z „jeho“ pozemku odpratalo, lebo si tam chcel postaviť vilu. Osud našťastie rozhodol inak.

V prípade pozemkov okolo a pod vodojemom na Podkolibskej 11 (ako ani na Mudroňovej) sa, bohužiaľ, historický mestský majetok zachrániť nedalo. Dnes tam stojí obrovská novostavba. Z parkovej úpravy spred 80 rokov je pomerne hustý verejnosti neprístupný borovicový háj. V najbližšom okolí sa stavia. V súpise takzvaných pamätihodností voľakedy na vysokej úrovni realizovaný architektonický projekt Mestskej vodárne, dnes už len vo fragmentoch zachovaný, ani nie je spomenutý.

Štefan Holčík
FOTO - Josef Hofer, archív MMB

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2013 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.