Stereofotografie zo starého Prešporku

K významným objavom a vynálezom 19. storočia, ktoré výrazne ovplyvnili život ľudstva, patrí fotografia. Jej neuveriteľne rýchly vývoj využili viacerí európski a americkí podnikatelia, vďaka výrobkom ktorých sa fotografovanie a zhotovovanie pozitívov rozšírilo aj medzi neprofesionálov.

Továrne dodávali nielen stále premyslenejšie a automatizovanejšie fotoaparáty, ale aj chemikálie, predovšetkým vývojky a ustaľovače. Namiesto pôvodných sklenených fotoplatní dodávali aj filmy na ohybnej celuloidovej stuhe a fotopapier.

V roku 1894 založil Arthur Schwartz v mestečku Steglitz resp. Schöneberg (dnes mestská časť Berlína) priemyselný podnik na výrobu fotografických potrieb. Podnik čoskoro vzrástol natoľko, že ho v roku 1899 zmenili na akciovú spoločnosť, ktorá si vybudovala filiálky v Londýne, New Yorku, Paríži, Viedni, Bruseli, Miláne. Firma vo veľkom vydávala pohľadnice, fotografie miest, špecializovala sa na stereozábery.

Špecialitou firmy sa stala stereofotografia. Už v 18. storočí vznikali pokusy priblížiť ľuďom pohľady na vzdialené mestá či miesta s efektom trojrozmerného perspektívneho vnímania obrazu. Do drevenej skrinky sa vkladal ručne maľovaný alebo grafickou cestou rozmnožovaný (rytina) obraz, zozadu a zboku sa zvláštne osvetlil a divák sa pozeral cez optický binokulár podobný ďalekohľadu. Vkladaný obraz musel byť zrkadlovým obrazom skutočného a vkladal sa „hore nohami“.

Skrinke sa nemecky hovorilo Guckkasten (kukátko, prehliadač), na grafických listoch so zrkadlovým obrazom býva napísané „vue optique“. V Augsburgu sa jedna rytecká rodina v 18. storočí zaoberala skoro výlučne výrobou takých obrazov, rytín, ktoré dodatočne kolorovali. Zariadenie bolo pomerne komplikované a drahé, preto si ho zo začiatku mohli dovoliť len príslušníci najvyšších kruhov.

V prvej polovici 19. storočia sa už stalo bežnou púťovou a jarmočnou atrakciou. Objav fotografie umožnil rozširovať obrazy vzdialených lokalít oveľa lacnejším spôsobom. Z pôvodne jednotlivých záberov sa vyvinuli poštou rozširované pohľadnice. Trojrozmerný a perspektívny dojem sa dal vyvolať, ak sa vedľa seba na tvrdý kartón nalepili dva pozitívy toho istého záberu, len navzájom máličko od seba posunuté. Vkladali sa do prehliadača (kukátka) bez zvláštneho optického zariadenia, ktorý tvarom pripomínal akési predsunuté okuliare či ďalekohľad (trieder). V strede prehliadača bola stena oddeľujúca navzájom pohľady očí diváka. Každé oko sa pozeralo na iný obrázok, mierne posunutý, čím vznikal dojem trojrozmernosti. Zariadenie sa dalo vyrobiť z tvrdého papiera, bolo teda pomerne lacné, prístupné širokému okruhu záujemcov. Potrebných stereofotografií, teda na kartón nalepených dvojíc fotografií, sa dalo vyrobiť mnoho sérií. Poverení firemní fotografi obcestovali celý svet a zo svojich ciest doniesli do Nemecka tisícky záberov.

Niektorý z fotografov zablúdil okolo roku 1905 aj do Uhorského kráľovstva. Výsledkom jeho „služobnej cesty“ a usilovného výberu motívov boli aj zábery z Prešporku. Meno autora fotografických záberov na kartách uvedené nie je. Jednotlivé karty do stereoprehliadača sú číslované. Záber z Prešporku majú napríklad číslo 90 (Pressburg an der Donau: pohľad na ruinu kráľovského paláca na hrade a na podhradie z južného brehu Dunaja, pri ktorom na loďke sedí muž v uniforme pripomínajúcej poštára). Je isté, že aj pohľadov na prešporské objekty bolo viac. Prehliadačov a kariet do nich bolo vyrobených niekoľko tisíc kusov, ale dnes sú už len zberateľskou raritou.

Štefan Holčík

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2013 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.