Verejné záchody majú byť prístupné verejnosti

Verejné záchody majú byť prístupné verejnosti - Pamatnik22

Posledná štvrtina 19. storočia znamenala v meste zásadný obrat v prístupe k hygiene. Zriadenie mestského vodovodu firmou Corte z Prahy (napojenie na budovu mestského divadla 1885, dodávka vody pre obyvateľstvo 1886) umožnilo čerpať pitnú vodu v ktoromkoľvek dome. Prestalo namáhavé čerpanie vody z nie práve najčistejších studní, či nosenie vody do jednotlivých objektov z verejných fontán.

Uľahčilo sa domáce kúpanie. Nie každý si mohol dovoliť mať doma, aj keď len v kuchyni, plechovú vaňu, aj to obyčajne sedaciu. Preto vzniklo niekoľko mestských kúpeľov (napríklad na dolnom konci terajšieho Kollárovho námestia), kde boli kabíny s vaňami s teplou vodou. Celé rodiny s mnohými deťmi ich používali v pravidelných intervaloch. V súvislosti s dodávkou a používaním väčšieho množstva vody sa rozširovala aj sieť mestskej kanalizácie, ktorá postupne vznikala od 17. storočia.

Suché záchody a prenosné „záchodové" stoličky postupne nahradili splachovacie záchody, aj keď sa zo začiatku splachovalo len vylievaním vody z vedier. Dnes už málokto vie, že skratka WC znamená anglické označenie „water closet" pre malú uzavretú miestnosť („closet"), kam je privedená voda („water") na splachovanie. Z neznalosti vzniká napríklad komické označenie „WC pre psov" pri parčíkoch, kde nie je ani uzavretý priestor ani netečie voda.

Tečúca voda a zodpovedajúca kanalizácia umožnila inštalovať prvé verejné záchody. Boli to „typizované" domčeky s liatinovou konštrukciou a drevenými či tehlovými výplňami stien. Kabínky a pisoáre boli obyčajne obložené obkladačkami. Mesto zamestnávalo personál, ktorý verejné záchody (vo vtedajšej prešporskej terminológii Bedürfnisanstalt, teda zariadenie pre potreby) udržiaval v náležitej čistote. V centre mesta stáli také zariadenia najprv na terajšom Námestí SNP (približne v strede trhoviska, asi tam, kde je plocha pred pomníkom SNP), na Hurbanovom námestí, pri vyústení Dunajskej ulice do vtedajšieho Hydinového trhu (na mieste dnes nefunkčných podzemných verejných záchodov oproti vyústeniu Laurinskej ulice), na dnešnom Kollárovom námestí (vtedy Obilnom trhu), na Jakubovom námestí, pri parčíku na brehu Dunaja (pred dnešným SNM, neďaleko pomníka bulharských partizánov). Na posledný sa ešte starší Bratislavčania dobre pamätajú, lebo v 50. rokoch stál vedľa záchodov bufet, bežne známy ako „hajzlbar". Teraz skoro na jeho mieste stojí gýčová soška okrídleného dieťaťa. Ďalej od centra stáli dva objekty verejných záchodov na Blumentáli: jeden na konečnej električiek pri vchode na cintorín na terajšom Račianskom mýte, druhý na Krížnej pri pivovare Stein (a pri rozlúčkovej kaplnke) neďaleko stanice bývalej konskej železnice. Vo Viedni je jeden z takýchto domčekov verejných záchodov z konca 19. storočia zachovaný, pamiatkovo chránený a stále funkčný pri Stadtparku, na križovatke Ring a Wollzeile (blízko je Museum für angewandte Kunst).

V Bratislave zriadili v 20. a 30. rokoch niekoľko podzemných záchodov. Najelegantnejší sa nachádzal pred Michalskou bránou v strede Hurbanovho námestia. Bol v suteréne šesťuholníkového poschodového obchodného pavilónu, ktorého fotografiu od Josefa Hofera sme uverejnili v minulom čísle. Pavilón, hodnotnú architektúru v českej verzii štýlu art déco, odstránili počas druhej svetovej vojny, ale verejné záchody boli v prevádzke do 60. rokov 20. storočia. Používali ich dokonca obyvatelia domov „kapucínskeho bazáru" na Kapucínskej ulici, ktorí kúpeľne ani záchody nemali.

S objektom modernej transformátorovej stanice Mestskej elektrárne boli spojené záchody pod Hlavnou stanicou pri Šancovej ulici (teraz bufet). Sieť podzemných záchodov vybudovali v 30. rokoch pri Ondrejskom cintoríne (pod transformátorom), pred Mestskou sporiteľňou (na mieste staršieho domu v pokračovaní Dunajskej ulice - pôvodne nad nimi stál pavilón zastávky električiek), pri Avione, pri Redute (na mieste dávno projektovaného, ale nikdy nepostaveného chrámu Panny Márie), na Kollárovom námestí (pod predajným objektom), pod parkom na Šafárikovom námestí. Spomínané záchody boli pomerne blízko seba, verejné záchody boli aj v tržnici. Pôvodné tabuľky s maďarskými nápismi na dverách v tržnici vymenili po prvej svetovej vojne za nové, smaltované. Secesnými čiernymi písmenami na bielom podklade na nich stálo MUŽSKÍ a ŽENSKÉ. Ani tie už nejestvujú.

V Bratislave je dnes väčšina podzemných verejných záchodov zavretá. Turisti z cudziny musia často prosiť, aby mohli použiť záchody v reštauráciách, čo však personál nie vždy a bez frfľania dovolí. K základným povinnostiam obce, v tomto prípade mestskej časti Staré Mesto, patrí starať sa (samozrejme, s prispením hlavného mesta) o údržbu a prevádzku verejných záchodov v centre. Nie prenajímať ich na reštaurácie, bary či galérie výtvarného umenia.

Na mieste zasypaných záchodov pod Hurbanovým námestím chce skupina ľudí s nedostatkom citu pre historický urbanizmus postaviť pomník Cyrila a Metoda (a Gorazda). Sochy svätcov si asi budú musieť držať ruky v rozkroku. Ako generalissimus Stalin, ktorého sochu rovnako postavili v blahej pamäti na mieste predtým zrušeného záchodu. Vhodnejšie by bolo pisoár pod plánovaným súsoším svätcov znovu sprístupniť verejnosti.

Štefan Holčík
FOTO - Josef Hofer