1987: V meste sa k čomusi pomaly chýli

Začiatkom roka napadlo zasa toľko snehu, že sa dá chodiť len prostriedkom ulice. Fujavice trvajú, vchody do domov sú zafúkané. Vlado Hronec (zvaný aj Hadík) so svojou švédskou manželkou Berit neodleteli do Štokholmu... letisko je pod snehom. Z juhu - z Kambodže - prileteli do Prahy filmoví herci Kňažko a Lasica. Ako darček mi priviezli sošku domáceho bôžika Kmérov. Bol to bôžik plodnosti. Čakáme druhé dieťa.

Keď sa vyčasilo, zavítal do Bratislavy aj Michail Gorbačov. No to už prišiel apríl a na Cejlóne pretiahol pažbou po pleci mladého Gándího vojak z nastúpenej čestnej stráže. Predstavte si, že robíte čestnú prehliadku a dostanete po hlave pažbou! Ešteže ho vojak trafil len po pleci! Gorbačov odletel z Bratislavy zatiaľ v poriadku, ale niečo visí vo vzduchu...

V NDR sa búria smetiari, v Sovietskom zväze nalievajú vodku až od druhej popoludní a v Čechách zasa zavreli Havla. V Bratislave na Dolných honoch oslávil v máji štyridsiatku MUDr. Alojz Rakús, ktorému by v roku 1987 ani vo sne nenapadlo, že bude jedným z poprevratových ministrov zdravotníctva! Pád komunizmu bol ešte stále v nedohľadne, hoci Gorbačov lietal hore-dolu po svete a buntošil. Taxikár Edo Kráľovič odletel pre istotu z Bratislavy za bratom do Toronta. Slováci si začali stavať na Vodnom vrchu budovu parlamentu. Dolu pod Hradom - v Dúbravke - má svadbu Katka Janovicová. Sme tam všetci - ešte aj ujo Rudolf Křesťan z Prahy!

Marián Labuda hrá sám bulharskú komédiu Lazariáda a celá hra sa odohráva na strome. „Virtuózne sa zmocnil náročnej kreácie“ - píše o ňom bratislavský Večerník. Bratislavská PRAVDA prináša blahoželania Vasiľovi Biľakovi. V auguste sa dožíva nekresťanskej sedemdesiatky. O ňom píšu noviny takto: „Pre citlivý prístup k tvorivej činnosti inteligencie sa vždy tešil veľkej vážnosti medzi ňou.“ (Pravda, 11. august 1987) Málokedy sa podarí bratislavskému novinárovi takto presne vyjaviť skutočnosť! Peržania totálne zamínovali Perzský záliv, takže je pre lode nepriechodný. V Bratislave sa stal nepriechodným prejav Maroša Kramára na bratislavskom zjazde SZM. Prítomní komunisti zdvihli neveriacky obočie.

Ešte koncom septembra trvajú v roku 1987 hrozné letné horúčavy. Ferko Dibarbora má slávny pohreb. Odišiel skvelý bratislavský rodák, ktorý tomuto mestu dlhé roky udržoval náladu a optimizmus. Slovensko ho milovalo. Plakali sme všetci - hokejisti, futbalisti, herci, obecenstvo, Mlynské nivy aj Suché mýto až po Urbánkovu ulicu pod Slavínom. Pred Vianocami - na Luciu - sme u nás „zapúšťali“ vianočné sviatky. Naša Lucia mala už rok, a keďže sa narodila v októbri, namaľoval som na Luciu obrovský transparent: „Nech žije malá októbrová revoLUCIA !“

Bol to môj osobný príspevok do bojovnej činnosti slovenského disentu. V Bratislave sa k čomusi chýli, ale ešte nikto netuší, k čomu. Len MUDr. Helmund Strakele, CSc., na dekanáte lekárskej fakulty čosi šípi, ale nechce prezradiť - čo šípi... Písal sa rok 1987.

Július Satinský
SN, 11. jún 1998