1988: Dúfam, že si Dubček ešte zašantí

Umrel náš legendárny kamarát Jožko Kianička, bankový úradník, dobrý Slovák, vynikajúci spevák, milovník života v pánskych kluboch. Umrel štýlovo na zastávke električky pred Manderlákom v snehovej fujavici. Hoci to nebol vysoký štátny funkcionár, ani národný umelec, všetci sme ho mali veľmi radi a na jeho pohreb do Martinského cintorína prišla celá Bratislava. Ba celé Slovensko! Kde len oko dovidelo, všade známi herci, speváci, politici, generalita armády, predstavitelia bánk a sporiteľní.

Stál som v dave vedľa Alexandra Dubčeka. Trochu sa ku mne nahol a povedal: „Som rád, že ešte s Lasicom šantíte.“ Tiež som sa k nemu nahol (na pohrebe sa nepatrí hovoriť nahlas) a hovorím: „Dúfam, že aj vy si ešte zašantíte...?“

Písal sa rok 1988. Gorbačov už bol dvakrát v Amerike, Dubčeka pozvali do Bologne. Škoda, že sa náš priateľ Jožko Kianička ďalšieho šantenia nedožil. Ten by sa bol čudoval! Na jar ešte síce naháňali policajné autá v petržalskom Sade Janka Kráľa davy mládežníckych priekupníkov. Nie, nešlo o drogy! V petržalskom parku bývala raz do týždňa burza mg pások, cédečiek a videokaziet - väčšinou mimoriadne nebezpečná hudba zo Západu. Vždy, keď sa policajti blížili, mládež sa rozpŕchla. Keď odišli, obchodovalo sa veselo ďalej. Drzosť obyvateľov Bratislavy aj ostatných miest v komunistickom pásme sveta rástla. Kľúče sa ešte nevyťahovali, ešte necinkotali - ale v ovzduší bolo cítiť, že k niečomu dôjde.

Radošinské naivné divadlo organizuje mohutný ples v PKO na počesť 25. výročia vzniku. Podávajú aj huspeninu. Labuda vraví, že február si nevie predstaviť bez huspeniny. Do Kanady nás s Lasicom komunisti ešte pre istotu nepustia, ale naše tri divadelné hry vychádzajú knižne. Andy Hryc sa zúčastňuje na recitátorskej súťaži Neumanove Poděbrady s pásmom poézie Môj Vysockij. Rusi sa v roku 1988 dostali až do finále majstrovstiev Európy vo futbale, v ktorom prehrali s Holanďanmi 0:2.

V priamom prenose z 19. konferencie KSSZ sa pred mikrofónom priznala oblastná delegátka, že sa dala zvoliť za delegátku, lebo chcela v Moskve kúpiť záclony, ktoré v ich gubernii nedostať. Svet sa dozvedá o tomto a aj o iných vnútrostraníckych problémoch sovietskych komunistov. V tom čase oberám u pani Rumanovej na záhrade pri Prievoze čerešne.

V Budapešti mi umiera kamarátka, staručká herečka GOBI HILDA s cigaretou vo višňovej špičke v ruke. Česť jej pamiatke! V Medickej záhrade na detskom ihrisku položili architekti nové chodníky z drevených kociek. Trucovité kocky sa im začali po týždni vydúvať a projekt museli začať znova. S dlažobnými kockami majú Bratislavčania odjakživa starosti. V tuneli zapríčinili nejednu autohaváriu. Preto teraz chodia cez tunel už len električky. Milku Štercovú v roku 1988 odviezli s pankreasom do ružinovskej nemocnice a Zuzku Tlučkovú, Zuzku Krónerovú, Katku Farkašovú, ako aj moju ženu Vierku do pôrodnice. Ľudia, ktorých v roku 1988 porodili (napospol to boli zdraví chlapci) majú dnes už desať rokov!

Ľubo Gregor robí na Novej scéne pre deti zamestnancov nezabudnuteľného Deda Mráza. Počas Vianoc 1988 bolo teplé jarné počasie a rovno na Štedrý deň bol mesiac na oblohe v splne! To býva zriedkavo.

Július Satinský
SN, 25. júna 1998