Návšteva v študovni kazateľa - svätyni ducha

Slovo študovať v skutočnosti znamená snažiť sa o niečo. Keď sa to tak vezme, študovať vlastne znamená vydriapať sa na vysoký vrch vedomostí, zostúpiť do najhlbších údolí poznania, stáť na dne priepasti, premosťovať rokliny, prehrabávať sa medzi skalami na ich dne, a to všetko len preto, aby sme našli jediné zrniečko skutočnej pravdy.

Môže to však aj znamenať: pohrúžiť sa do tajomstiev vesmíru, snažiť sa vysvetliť záhady jestvovania, prebojovať sa cez zápasy duše, zažiť božský pocit v slovnom, ale aj nevypovedateľnom, pozorovaní.

Študovňa je svätyňou ducha, miestom jeho bojov, ocenením jeho víťazstva.

Svedčí o tom písací stôl, na ktorom stoja stohy kníh. Knihy na tomto stole nie sú len mŕtvou záťažou, nie sú tu vystavené na obdiv, aby predstierali duševný život. Sú to pracovné nástroje živého ducha, ktorý vniká do ríše poznania rovnako bránou vedy, ako aj prenikaním cez závoj zjavenia.

Obraz nad stolom predstavuje neohrozeného bojovníka učenia, ktorý víťazne hlásal to, čo spoznal a prežil ako pravdu.

Čo je pravda?

Je to čosi hlboké, tajomné, záhadné, čo my síce cítime, ale nikdy nemôžeme celkom pochopiť, čomu nikdy nemôžeme prísť na koreň, pričom je úplne jedno, ako to voláme.

Pravdou voláme bod, priesečník, v ktorom sa v harmonickej jednote a bez protirečení stretávajú dvojitosť poznania a naplnenia vedenia (od slova vedieť) a nazerania.

Tak ako keď vidíme svetlo blesku a počujeme dunenie hrmenia či zavíjanie vetra v komíne. Sú pravdivé, ale nevieme čo je ich podstatou, odkiaľ prichádzajú, kam sa strácajú....

V pozadí izby je celá alkovňa zaplnená vysokými policami na knihy, ktoré siahajú až pod plafón. Knihy a zasa knihy, zoradené pri sebe, vedľa seba, nad sebou, pramene živého ducha, sprievodcovia púšťami života, smerníky na ceste každodenného života, spoločníci v tichých hodinách zasvätenia a rozjímania.

Všetci stále hľadáme odpoveď. Nie je dôležité, či na trhu života ponúkame svoj tovar a svoje duše na výmenu za chlieb, alebo či sa v tichom pokoji študovne zaoberáme veľkými otázkami života a smrti, sveta a ducha, neba a zeme, zatratenia či vykúpenia, ľudstva či Božstva.

Mnohá hľadajúca duša môže nájsť útočisko z búrok či z blata života práve v tejto pokladnici pokoja, a odtiaľto znova nájsť cestu k tomu, čo povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí ste unavení a bremenom zaťažení ....."

Keď sa v tejto tichej cele, kde sedia spolu ľudia vo vážnom rozhovore, prívetivo rozsvieti lampa na písacom stole alebo nad pohodlnými kreslami, ktoré pozývajú k posedeniu, vtedy jasné svetlo neosvecuje len priestor, ale jasom a teplom preniká aj dušami. Je to, akoby prúdilo zo známeho prameňa spolu so slovami:

Ja som tá cesta, pravda a život!

Článok Elsy Grailich Das Palais
preložila a upravila G. Holčíková

U starých Prešporákov