Rybné námestie bolo Novým sídliskom

Kamenné stredoveké mestské hradby ohraničovali pomerne malú plochu vnútorného mesta. V porovnaní s mestami ako Viedeň, Praha, Ulm, Augsburg bol Pressburg (Prešporok) veľmi malým mestečkom.

Jadro mesta sa štyrmi bránami otváralo k predmestiam, kde pulzoval veľmi intenzívny život. Pred západnou mestskou bránou (Viedenskou, Tmavou či Vydrickou) sa na úzkom páse medzi hradným bralom a tokom Dunaja vyvinulo predmestie, pripomínajúce tvarom veľkú dedinu pozdĺž dvoch paralelných ulíc s menami Veľká Vydrica a Malá Vydrica (v roku 1765 Grosse Wedritz Gassen a Klein Wedritz). Medzi opevnením mesta (kde dnes stojí dom s kaviarňou Korzo) a začiatkom týchto ulíc, bývalo až do druhej polovice 18. storočia pomerne široké prázdne priestranstvo. Do neho zasahovala dunajská zátoka, ktorú používali ako prístavisko pltníci. Preto bolo miesto v 17. a v 18. storočí známe ako „Fletzerstadl".

Pred rokom 1532 stála na brehu Dunaja pevnôstka „nový či biely tábor" ako predsunuté opevnenie mesta. Zbúrali ju v obave, že by ju prichádzajúci Turci mohli po prípadnom obsadení použiť ako opevnený bod v boji proti mestu.

Na západnej strane priestranstva a neskôr aj na jeho južnej strane vznikala v 18. storočí trvalá radová zástavba. Na východnej strane stáli až do 80. rokov 18. storočia mestské hradby, a nižšie bol zachovaný priehľad do priestoru pred južnými hradbami, ktorý sa mal stať Hviezdoslavovým námestím. Zátoku na južnej strane neskoršieho Rybného námestia postupne zasypávali, a po roku 1750 tam postavili prvé meštianske domy, ktoré oddelili vznikajúce námestie od toku Dunaja. Novostavbám v roku 1765 hovorili „Neustift" (Nové sídlisko) a vznikajúce námestie, na ktorom od roku 1714 stál kamenný morový stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice, je označené ako „Wedritzer Platz" (Vydrické námestie). Až od 80. rokov 18. storočia sa ustálil názov „Fischplatz" - „Rybné námestie".

Domy na južnej strane sa k námestiu obracali pomerne bohato ozdobenými barokovými fasádami. K toku Dunaja sa otvárali pavlačové hospodárske dvory. Veľkú časť južnej strany námestia zaberal mestský pivovar, postavený po roku 1772 práve tam, aby bol z jeho zadnej strany ľahký prístup k Dunaju, kam odtekala aj znečistená voda. Juhozápadný kút námestia plynulo prechádzal do cesty vedúcej k poddanskej dedinke Zuckermandl.

Napravo od pivovaru stáli štyri výstavnejšie domy. Druhý od pivovaru smerom na západ mal veľmi dekoratívnu neskoro barokovú fasádu. Údajne si ho dal v roku 1755 postaviť kožušnícky majster Georg Kurz. Poloha domu so zadnou časťou pri Dunaji by svedčila o tom, že v zadnej časti bola dielňa, kde vypracovávali surové kožušiny. Údaje o autorovi projektu či staviteľovi domu nie sú známe. Dom mal okrem prízemia dve poschodia. Nad bohato tesaným kamenným vstupným portálom so svetlíkom sa vypínal cez dve poschodia vysoký presklený arkier zavŕšený trojuholníkovým štítom.

V tridsiatych rokoch 20. storočia dom kúpil vládny radca - prednosta mestského notárskeho úradu Jozef Bellai. Po prvej svetovej vojne bol krátko županom trenčianskej župy. Vtedy získal výmenou za inú nehnuteľnosť, situovanú v Maďarsku, kaštieľ v Dvorci pri Bánovciach nad Bebravou. Pôvodní majitelia nechali v kaštieli okrem iného inventáru (zariadenia) aj bohatú cudzojazyčnú knižnicu (asi 8000 zväzkov), ktorú Jozef Bellai daroval v roku 1924 bratislavskej Univerzitnej knižnici (Bibliotheca Josephi Bellai). Po presťahovaní sa do Bratislavy kaštieľ v Dvorci predal, a neskôr si kúpil dom na Rybnom námestí 5. Dom v interiéroch po roku 1936 zmodernizoval, dal napríklad zriadiť kúpelne s plynovými bojlermi. Po jeho smrti (1950) jeho rodinu z domu vysťahovali, v rámci prípravy miesta pre Nový most dom pred rokom 1970 zbúrali. Rovnako ako Meštiansky pivovar (podľa projektu Franza Römischa), palác grófov Illésházyovcov, malý csákyovský palác, palác kniežaťa Rohana a rad meštianskych domov, v ktorých v minulosti bývali významné osobnosti nášho mesta ako napríklad hudobný skladateľ Alexander Albrecht, hudobný skladateľ a riaditeľ Mestského divadla Oskar Nedbal, maliar Ľudovít Pitthordt.

Štefan Holčík
FOTO - archív Petra Belaja, Mníchov