PKO malo byť náhradou za znárodnenú Redutu

Prvého januára 1919 sa obyvatelia Prešporku zobúdzali a vstávali z postelí s obavami o svoju budúcnosť. Niektorí vlastne v noci ani nespali. Čakala ich budúcnosť oveľa horšia ako pri vzniku či ukončení prvej svetovej vojny. V noci a nad ránom obsadili dôležité body v najbližšom okolí mesta od západu jednotky talianskych a českých legionárov.

Tí plnili želanie veľmi mladej pražskej československej vlády: pripojiť územie mesta k (už dvojmesačnej) Československej republike. Viac ako 90 percent vtedajšieho obyvateľstva mesta by bolo radšej, keby sa mesto pripojilo k rovnako mladej rakúskej republike, alebo k tomu, čo ešte ostalo z uhorského kráľovstva.

K českej či slovenskej národnosti sa vtedy v meste hlásilo len pár rodín. Československá republika však potrebovala prístup k európskej tepne - k Dunaju. Prenechať prešporský prístav susedným krajinám by znamenalo pre práve konštituované Československo katastrofu. Rieka znamenala pre mladý štát prístup k svetovým trhom. A svetovým mal byť aj veľtrh, ktorý sa v Bratislave konal v tesnom susedstve prístavu od roku 1921. Z hľadiska Prahy sa vtedy Bratislava nachádzala na východnom konci civilizovaného sveta. Preto vznikajúci medzinárodný trh dostal meno Orientálny. Po prvých dvoch úspešných ročníkoch sa ukázalo, že prívlastok „orientálny" nie je práve najvhodnejší, pôsobil dojmom, že Bratislava (svet si ešte dlho na nové a pre cudzincov pomerne ťažko vysloviteľné meno mesta nezvykol) je kdesi na ďalekom Balkáne. Z Orientálneho trhu sa stal Dunajský veľtrh.

Areál veľtrhu situovali na územie získané zasypaním časti širokého a plytkého koryta Dunaja, pôvodne močarín, medzi Štefánikovým mostom (pôvodne most Františka Jozefa, teraz Starý most) a Zimným prístavom, ktorý jestvoval ešte len niečo vyše 10 rokov. Výstavisko pozdĺž rieky malo výhodu jednoduchej železničnej dopravy, lebo do prístavných skladov pozdĺž nábrežia viedla železničná vlečka. Priestor výstaviska, stiesnený medzi skladmi, remízami električiek a priemyselnými podnikmi, nemal možnosť rozširovať sa. V roku 1939 vznikla myšlienka presťahovať ho na iný násyp pri rieke, tentoraz nad mestom, pri ceste do Karlovej Vsi. Dovtedy často zaplavovanú nížinu pri rieke, ako aj blízky židovský cintorín (z ktorého hroby až na niekoľko výnimiek exhumovali) zasypávali najmä materiálom získaným z prierazu pod hradným kopcom, kde budovali dopravný tunel.

Na novozískanej terase, na ploche 80 m širokej a skoro 1 km dlhej, dostatočne vysoko nad hladinou Dunaja, naplánovali moderný výstavný areál, ktorý mal okrem ľahkých stálych hál obsahovať aj administratívnu budovu a hotel, niekoľko kaviarní a reštaurácií. Na rezervovanej voľnej ploche si mali stavať dočasné výstavné pavilóny sami vystavovatelia. Priebeh druhej svetovej vojny znemožnil uskutočnenie zámeru. Vybudovali len šesť hlavných výstavných hál, z ktorých tri a tri boli navzájom prepojené užšími budovami.

Po vojne zámer výstavných veľtrhov obnovili a do roku 1954 sa v narýchlo dobudovaných halách konali výstavy výrobkov znárodneného priemyslu a výdobytkov či úspechov vedy v ľudovodemokratickom zriadení. V západnej hale (dnes športová hala) bola taká výstava ešte v roku 1958. Socialistické Československo nepotrebovalo veľtrhy v Bratislave ani v Prahe. Stačilo centrálne zariadenie veľtrhov v Brne. Výstavný areál v Prahe prerobili podľa sovietskeho vzoru na Park kultúry a oddychu Juliusa Fučíka. Aj východnú polovicu bratislavského výstaviska upravili na Park kultúry a oddychu. Jednoduchú továrenskú architektúru pavilónov zakryli fasádami s prvkami socialistického realizmu. Dodatočná tepelná izolácia priestorov sa realizovala podľa vtedy najlepšieho spôsobu - tonami azbestu. Napriek tomu vykurovanie objektov stálo mesto vždy milióny, lebo sa nevykurovali len miestnosti, ale najmä vonkajší priestor okolo nich. Predtým haly zateplenie nepotrebovali: Dunajské veľtrhy sa konali vždy mimo zimného obdobia. Park kultúry mal byť pre mesto náhradou za znárodnený v roku 1948 kultúrny palác mesta - Redutu.

Nešlo vlastne ani tak o kultúru. KSS potrebovala v Bratislave čo možno najväčšiu sálu na konanie monštruóznych straníckych zjazdov. A na to bola vojnová architektúra výstavných hál ako stvorená (na fotografii záber zo zjazdu KSS v roku 1971). Keď sa o pár rokov ukázalo, že Bratislava predsa len výstavisko - teraz na prezentáciu chemického priemyslu (INCHEBA) - potrebuje, postavili medzi pôvodné haly a tok Dunaja ďalší rad nevzhľadných sklenených pavilónov. Po roku 1990 malo mesto problém s ich odstránením.

Nevhodne prestavané a životu nebezpečným materiálom prešpikované objekty treba urýchlene zbúrať. Už dnes je neskoro! Rovnako ako bývalý Palác republiky v Berlíne. Tam nenapadlo premiérovi vyhlasovať, že pôjde chrániť budovu „vlastným telom". Na Slovensku, kde je hlavné mesto „hlavným" len na papieri, kde je (ako jediné hlavné mesto na svete) podriadené župe, a za plnenie funkcie „hlavného mesta" nedostáva od štátu (zaslúženú finančnú) odmenu, je však zrejme možné všetko. Aj vyhlasovať vitráže pochybnej kvality, vyrobené v socialistickom podniku Umělecká řemesla v Prahe, za umelecké diela.

Štefan Holčík
FOTO - archív