Rezidenciu obnovila až nová kráľovná

26.2.2010
0
Páčil sa vám článok?

Rímsky cisár a uhorský kráľ Karol zomrel náhle v októbri 1740. Koruny a tróny mala po ňom zdediť staršia z jeho dcér, Mária Terézia. Hneď sa však objavili pochybnosti a jej dedičstvo sa snažili získať iní záujemcovia. Najväčšie šance mal manžel jej staršej sesternice bavorský kurfürst Karol Albrecht, ktorý žil v Mníchove.

Cisár Karol totiž získal postavenie po smrti svojho staršieho brata Jozefa, lebo ten zomrel pomerne mladý a nemal mužského potomka. Ani cisár Karol nezanechal mužského potomka, keďže jeho jediný syn zomrel ešte v detskom veku. Manžel dcéry cisára Jozefa sa preto považoval za vhodnejšieho dediča ako Mária Terézia. Nemeckí kurfürsti ho zvolili za rímskeho cisára nemeckého národa, za svojho kráľa ho dali korunovať aj české stavy.

Mária Terézia sa v roku 1736 vydala za lotrinského princa Františka Štefana. Bola jednou z mála princezien 18. storočia (ak nie jediná), ktorá si smela sama vybrať manžela. Princezné vtedy vydávali rodičia „dynasticky výhodne“ tak, že ich jednoducho poslali ako poštovú zásielku dohodnutému manželovi. Princezné bývali veľmi mladé, málokedy staršie ako 15 rokov.

František Štefan Lotrinský prišiel do Viedne ako mladý „chudobný príbuzný“ spolu so svojím bratom. Z chudobného pážaťa sa stal obľúbený spoločník cisára a jeho rodiny, a nakoniec so súhlasom zainteresovaných požiadal o ruku budúcu dedičku trónov. Niekoľko mesiacov pred svadbou pôsobil v Prešporku ako miestodržiteľ - zástupca svojho nastávajúceho svokra.

Pred korunovaním Márie Terézie za uhorskú kráľovnú musel zasadať snem uhorských stavov. Mária Terézia ho musela presvedčiť, že bude dobrou panovníčkou, a požiadala pritom uhorskú šľachtu o pomoc proti nepriateľom. Podarilo sa jej to. V júni 1741 ju korunovali za kráľovnú.

Kráľovský palác na terajšom Bratislavskom hrade, kde sa ubytovala, a kde sa zišli aj účastníci snemu, musel pôsobiť zanedbaným a odpudzujúcim dojmom. Miestnosti boli pomerne špinavé, okná a dvere nedoliehali, budovou sa rozliehal zápach moča a ľudských a psích výkalov, kombinovaný so zápachom kuchyne, ktorá sa nachádzala v pivnici. Záchody vtedy totiž v paláci neboli. Podľa vtedajších zvykov používali páni ako pisoár schodištia alebo otvorené krby. Málokomu sa chcelo zísť na potrebu až na dvor. Z podzemnej kuchyne prenikal zápach sadzí, dym zo spaľovaného dreveného uhlia, na ktorom sa varilo na otvorených ohniskách, zápach varených a pripálených jedál. Kuchynský zápach, aký poznali študenti Komenského univerzity zo schodišťa pri Vajanského nábreží, by boli považovali v 18. storočí na Hrade za rajskú vôňu.

Do začiatku novembra 1741 ostala Mária Terézia s manželom a dvoma malými deťmi bývať na Hrade. Bola tehotná, dve dcérky jej predtým umreli. Život v starej stredovekej budove asi nebol veľmi príjemný. Aj keby boli menili každý deň plachty a posteľnú bielizeň, aj keby si každý deň niekoľko ráz obliekali čisté šatstvo, blchám, plošticiam, švábom a inej hávedi nemohli uniknúť.

Mária Terézia sa zrejme už vtedy rozhodla palác obnoviť, ale vojny o dedičstvo ju stáli množstvo peňazí. Trvalo 20 rokov, než mohli rezidenciu uhorských kráľov na Hrade v Prešporku obnoviť.

Medzi rokmi 1760 a 1765 mohla Mária Terézia vidieť svoj palác tak, ako ho vidí dnešný človek. Východné priečelie paláca, obrátené k mestu, sa len malými detailami odlišovalo od dnešného stavu. Na mieste veľkého okna na ľavej strane, kde sa podarilo nájsť dôkazy interiérovej výzdoby z konca 16. storočia, bolo vtedy okno ako každé iné.

Pod prostredným oknom, tretím sprava, bol balkón na kamenných konzolách, odkiaľ sa kráľovná mohla pokochať pohľadom na mesto. V miestnosti od balkóna vľavo mali kráľovskí manželia spálňu. Balkón zrušili a niektoré okná zmenili na dvere, keď po roku 1765 pristavali k východnej stene stredovekého paláca Nový palác. Ten po požiari 1811 zanikol, a v 19. storočí ho začali nesprávne nazývať „tereziánum“. Priliehavejší by bol názov „albertinum“. Za peniaze Márie Terézie ho dal totiž podľa vlastného návrhu postaviť synovec a súčasne zať Márie Terézie, knieža Albert zo Saska, manžel arcikňažnej Márie Kristíny.

Za menším oknom, ktoré je pod veľkým moderným skleneným oknom na ľavej strane, bola zriadená malá súkromná kaplnka. Správy o nej sú známe z historickej literatúry. Výskumníci Elena Sabadošová a Marián Havlík nedávno našli v okne maľbu, ktorá je dôkazom, že tam kaplnka naozaj bola. Dôkladným prieskumom sa im podarilo objaviť mnoho pozostatkov starších stavebných fáz na stavbe paláca.

Predošlí výskumníci, profesor Alfred Piffl či architekt Andrej Fiala, takú možnosť nemali, lebo viaceré situácie boli v čase ich výskumov neprístupné. Počas práve prebiehajúcej rekonštrukcie vydáva kráľovský palác nečakané svedectvá, a to aj napriek tomu, že v čase predchádzajúcej rekonštrukcie v 60. rokoch minulého storočia projektanti a pamiatkari niektoré pamiatky vedome zničili.

Štefan Holčík
FOTO - Slavo Polanský
Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie