Bratislava je svetovejšia ako Brusel

Nič v Bruseli neláka návštevníkov mesta viac, ako malá fontána v kúte úzkych ulíc za radnicou. Na miniatúrnej fontáne je umiestnená malá bronzová soška cikajúceho chlapca, ktorá býva oblečená do rôznych kostýmov.

Sošku chlapca Manneken pis roznášajú turisti ako suvenír po celom svete. Soška je z roku 1619, ale údajne už pred ňou bola na bruselskej fontáne iná podobná kamenná soška, ktorá sa nezachovala. Aj v iných belgických a holandských mestách stoja podobné fontány so soškami nahých chlapcov, ku ktorým sa viažu nespočetné, viac či menej fantastické, neuveriteľné, legendy.

V centre Paríža, na ostrove svätého Ľudovíta (Ile Saint-Louis), za katedrálou Notre-Dame, je malá nenápadná ulička. Dnes tvorí severnú časť ulice s menom Rue le Regrattier, ale najneskôr od roku 1710 bola známa pod menom Rue de la femme-sans-tęte. Do slovenčiny by sa to dalo preložiť ako Ulica bezhlavej ženy. Na rohu ulice pri nábreží severného ramena Seiny (Quai de Bourbon) je na dome vo výške prvého poschodia výklenok a v ňom stojí socha ženy, ktorá nesie v ruke kalich, ale nemá hlavu. Socha bola domovým znamením už pred rokom 1710.

Dnešné Belgicko malo v 16. až 18. storočí tých istých panovníkov ako Uhorsko, teda Habsburgovcov. A hoci kontakt nebol priamy, predsa len dochádzalo k istému ovplyvňovaniu kultúr. Rozšírenie obrazov „holandských“ autorov v habsburskej monarchii, v Rakúsku a v Uhorsku, nebolo náhodné. Sochár Andreas Luttringer vytesal v Deutsch-Altenburgu pre Prešporok v roku 1572 kamennú fontánu, na ktorú použil motív cikajúcich chlapcov.

Na rozdiel od samostatne stojacich figúrok v Belgicku a Holandsku (v 16. storočí Rakúske a Španielske Nizozemsko) vytesal na stĺp fontány štyri reliéfne postavičky cikajúcich chlapcov. V 30. rokoch 18. storočia ich nahradili inými. Originálnu časť fontány použili ako stavebný materiál. Po obnove stojí časť originálneho stĺpu fontány na nádvorí bývalého paláca grófov Károlyiovcov na Uršulínskej ulici. V Bruseli vidia turisti len jedného cikajúceho chlapca, v Bratislave až štyroch!

História ukáže, že pravdepodobne najhorším obchodom mesta Bratislavy na začiatku 21. storočia bola kúpa budovy Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Štát sa zbavil neuveriteľného bremena, a mesto kúpilo mačku vo vreci. Ak doteraz mestu chýbali peniaze na údržbu historických pamiatok, teraz ich bude ešte menej. Už základná obnova budovy a jej najnutnejšie vybavenie stáli omnoho viac, ako sa pôvodne očakávalo.

Priečelie budovy do Laurinskej ulice bývalo ozdobené sochami troch múz v nadživotnej veľkosti. Sochár František Draškovič ich vytesal z hořického pieskovca, materiálu najmenej vhodného na zhotovenie exteriérových sôch, ale po druhej svetovej vojne najľahšie získateľného. Jedna kamenná múza zanikla ešte v 50. rokoch, dve ďalšie síce ne fasáde vydržali, ale ich hlavy úplne rozhlodali voda a mráz.

Tak má dnes Bratislava ďalšiu raritu: dve ženy bez hlavy ako domové znamenie na budove divadla. Pri oprave sa totiž ukázalo, že torzá originálnych hláv treba odstrániť. Škoda, že sa hneď neodstránili celé sochy. Doplniť ich totiž novými hlavami z hořického pieskovca je nezmysel. Nezmyslom by bolo aj doplnenie skulptúr hlavami z iného materiálu, kameňa iného druhu. V každom prípade budú sochy múz na fasáde divadla stáť mesto ešte veľa peňazí. Mesto si to zrejme môže dovoliť. Veď je svetovejšie ako Brusel (štyrikrát Manneken pis), aj Paríž (najmenej dva razy Femme sans tęte).

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus