V paláci hrávali významní hudobníci

Esterházyovci patrili v 17., 18. a v 19. storočí k najpoprednejším aristokratickým rodinám v Uhorsku. Jej členovia sa vyznamenali najmä v bojoch proti Turkom. Iní sa osvedčili v diplomatických službách a ako duchovní.

Za svoje služby panovníkovi a kráľovstvu získali obrovské majetky, ktoré sa rozprestierali najmä na území terajšieho Slovenska a v priľahlých častiach Maďarska a Rakúska. Po oslobodení uhorského územia od Turkov získali ďalšie majetky. Svoj šľachtický titul (Esterhazy de Galanta) odvodzovali od Galanty, kde stáli ich rodinné kaštiele.

V terajšom Rakúsku sú z ich sídel veľmi dobre zachované najmä hrad Forchtenstein a kaštieľ v Eisenstadte. V Maďarsku ich pripomína rokokový kaštieľ vo Fertöde, známy pod zmeneným menom Esterháza. Na jednotlivých členov rodiny sa zachovali nespočítateľné pamiatky aj vo forme sakrálnych stavieb. Na Slovensku treba spomenúť terajšiu Katedrálu svätého Jána Krstiteľa v Trnave, ktorá vznikla ako kostol pri kláštore jezuitov. Kostol bol súčasne náhrobným pomníkom svojho zakladateľa grófa Mikuláša Esterházyho a všetkých jeho potomkov, ktorých neskôr pochovali do krypty pod chrámom.

Oveľa horší osud stihol iné vynikajúce stavby, ktoré postavili Esterházyovci na terajšom Slovensku. Komunistickému vedeniu Galanty stála v ceste mimoriadne rozľahlá oválna baroková kaplnka, tak ju bez milosti zbúrali. Rodinné kaštiele sa stali ruinami. Jeden z nich v Galante je síce opravený, ale jeho opevnenie a vstupná brána zanikli. Galantský veľký kaštieľ je zakonzervovaný, ale prázdny a neprístupný. V každom prípade je však na tom lepšie ako ruiny v Seredi, Nebojse, Šalgočke či kaštieľ v Čeklísi - Bernolákove, ktorý bol ešte pred 20 rokmi vo výbornom stave a dnes vyzerá horšie ako mnohé kaštiele po druhej svetovej vojne. V Abraháme stál vďaka Esterházyovcom jediný secesný kaštieľ na Slovensku - dielo viedenského architekta Josefa Urbana - ale ten ešte po prvej svetovej vojne zbúrali ako nevkusný a nepotrebný.

Jednotliví členovia rodiny vlastnili v starom Prešporku súčasne aj niekoľko palácových stavieb. Boli časy, keď aj Aspremontský palác (Lekárska fakulta UK), aj Grassalkovichov palác (rezidencia prezidenta SR), aj Kutscherfeldov dom (francúzska ambasáda) a ďalšie objekty v meste (pôvodný jeszenákovský palác na Michalskej 3, nájomný dom s kaviarňou Berlin, Dessewfyho palác) vlastnili Esterházyovci. Esterházyovskou stavbou v centre mesta je teraz už mierne prestavaná Loretánska kaplnka pri kostole františkánov. Darom grófa Michala Esterházyho mestu v roku 1902 bolo mólo s vyhliadkovou terasou na brehu Dunaja v miestach terajšieho nájazdu na Nový most. Na nároží terasy stál symbolický maják. Bol to vysoký kamenný stĺp, ktorý niesol obrovský lampáš.

Najviac sa do histórie mesta zapísal ostrihomský arcibiskup, knieža prímas Imrich Esterházy. Ten povolal v 30. rokoch 18. storočia z Viedne sochára Georga Donnera, aby upravil vnútro Chrámu svätého Martina v barokovom slohu. Z dovtedy pomerne neznámeho remeselníka v Prešporku vyrástol slávny Georg Raphael Donner, ktorého diela dnes vo Viedni obdivuje celý svet.

Meno Esterházyovcov nesú v meste doteraz dve významné stavby. Palác s vynikajúcim kamenným portálom na Panskej ulici degradovaný na nevábny nájomný dom, a ruiny palácového areálu na Kapitulskej ulici. Aj ten býval od prvej svetovej vojny nájomným domom. V 80. rokoch 20. storočia vznikol projekt jeho prestavby na archív a odvtedy je rozpadajúcou sa ruinou.

Esterházyovci získali už starší objekt, rozšírili ho a doplnili. Postavili aj úplne nový trakt nápadne podobný palácu na Panskej ulici. Odlišuje sa od neho len jednoduchšie riešenou fasádou. Aj tu je brána vysoká cez dve podlažia a piano nobile nad ňou je zdôraznené väčšími oknami, ale chýba prepychový kamenný portál, ktorý by sa nebol dal v úzkej ulici postaviť, a ani by náležite nevynikal. Namiesto toho bolo potrebné kamenné ostenie brány zošikmiť, aby sa vozmi dalo dostať do podbránia.

Zabúda sa na to, že vo veľkej sieni (zbúranej po roku 1925) účinkovali najvýznamnejší hudobníci 18. storočia, napríklad Haydn. Zabudlo sa, že v sieňach paláca mal knieža Albert Sasko-Tešínsky, zať Márie Terézie, uložený zárodok svojej svetoznámej zbierky umeleckých diel (Albertina vo Viedni). Býval tam totiž v 60. rokoch 18. storočia, keď pre neho a jeho manželku arcikňažnú Máriu Kristínu pristavovali k stredovekému kráľovskému palácu na Hrade (po požiari v roku 1811 demolovaný) Nový palác.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus