Patrónka bola rajom pre detské šantenie

Na Suchomlynskej ulici v časti terajšej Záhoráckej ulice, mali po druhej svetovej vojne žiaci základnej školy výborné podmienky na šantenie. Na nej nevlastnil žiadny obyvateľ auto a nepremávali tu ani prostriedky mestskej hromadnej dopravy.

Po vyučovaní, obvykle keď rodičia boli ešte v práci, sa naša ulica stala hotovým „detským rajom“. Dievčatá sa hrali najmä na skrývačku, „slepú babu“, preskakovali cez švihadlá, alebo skákali po vyznačených štvorcoch nazývaných „škôlka“. Pre chlapcov to bol vhodný a bezpečný priestor na bicyklovanie, hranie futbalu, na odbíjanú a pozemný hokej. Tieto hry sa dali hrať aj na nezastavaných trávnatých pozemkoch vedľa nášho domu a na konci ulice oproti pekárni Pachner.

Futbal tu začali hrať aj moji dvaja synovia s bratancom Petrom a ich najlepším kamarátom Mirkom Spišiakom. Neskôr hrali aj za školské družstvo pri Základnej škole na Brnianskej ulici spoločne so spolužiakmi celej štvrte Westend. Moji synovia z týchto ihrísk došli domov zašpinení a často aj s odretými kolenami a lakťami. Topánky im dlho nevydržali, lebo hrali bez kopačiek. Nekarhal som ich za takéto „ športovanie“, lebo ani ja som nebol v ich veku lepší a v čase ich detstva som bol ešte sám aktívnym športovcom.

Pri jednom futbalovom „zápase“ na Záhorackej ulici vletela lopta do záhrady tamojšieho záhradníka p. Urama. Ten im ju „zajal“ a nechcel im ju vydať. Šibali, vrátane mojich synov, sa mu chceli pomstiť a kameňmi mu rozbili niekoľko skiel na pareniskách. Záhradník ich začal prenasledovať a chytil najmladšieho z nich, môjho syna Paľka, ktorý ani neutekal, lebo nehádzal kamene. Odniesol si to však za všetkých riadnou „nádielkou“.

Na našej ulici boli ideálne podmienky na bicyklovanie. Kúpil som preto chlapcom bicykel, ktorý sa stal osudný môjmu synovi Mariánovi, zlomil si ruku, keď mu kamarát vbehol do cesty.

Menšie deti mali okrem možnosti niektorých z uvedených hier na ceste hojdať sa pri blízkom strážnom železničiarskom domčeku p. Riškoviča. Tento mal pre deti na stromoch na okraji lesa zavesené dve hojdačky, jedna bola drevená a druhá z vyradenej pneumatiky. Využívali ich aj väčšie deti, hlavne dievčatá, ktoré sa radi dali hojdať chlapcami.

Po presťahovaní sa z Patrónky na Račianske mýto v roku 1956 chodili moji synovia asi dva roky vo voľnom čase na Patrónku, aby si tam zašantili s kamarátmi. V meste nemali také podmienky a všade sa stretávali len so zákazmi, ktoré obmedzovali ich detskú hravosť.

Viliam Horniak
(Koniec)