Múzy na budove divadla nahlodal zub času

Klasickí Gréci pred niekoľkými tisícročiami verili, že každá ľudská a každá prírodná aktivita je usmerňovaná či kontrolovaná príslušným božstvom. Olymp gréckych bohov bol obývaný nespočetným množstvom bohov, polobohov, a iných nadpozemských bytostí.

K nim patrilo aj deväť múz, ktoré boli sestrami. Rôzni antickí autori sa nedokázali dohodnúť na tom, kto ich splodil. Považovali ich za dcéry rôznych bohov, dávali im aj rôzne mená. Niekedy je dosť ťažké vyznať sa v odboroch ich činnosti, respektíve správne rozlíšiť, za čo mali byť zodpovedné. Niektoré z nich mali veľmi blízky vzťah k divadlu. Múza zvaná Thalia bola bohyňou komédie (alebo divadla ako celku), Melpomene bola patrónkou tragédie, Kalliope vládla nad hrdinskými spevmi, Terpsichore bola múzou tanca.

V 40. rokoch 20. storočia, napriek tomu, že Európou zmietala druhá svetová vojna, v Bratislave sa intenzívne stavalo. Pôvodná budova Národnej banky na Štúrovej ulici, hoci bola ešte skoro novostavbou, už nestačila. Preto štát vykúpil blízke domy medzi Laurinskou a Goetheho (teraz Gorkého) ulicou, dal ich zbúrať a začalo sa so stavbou nového bankového paláca podľa projektu architektov E. Kramára a Š. Lukačoviča.

To, že na mieste staveniska stáli dovtedy stredoveké hradby s polkruhovou Pekárskou baštou, ani to, že sa musel zbúrať ešte zachovaný zvyšok Laurinskej brány, zrejme vtedy nikomu neprekážalo. Dôležité bolo, že štát bude mať na ich mieste reprezentačnú budovu a že tam postavia aj nové komorné divadlo.

Vojnové udalosti však stavbu prerušili a oddialili jej dokončenie. Divadlo dostalo meno Pavla Országha Hviezdoslava a otvorili ho premiérou Hviezdoslavovej činohry Herodes a Herodias v roku 1955.

Biblický námet divadelnej hry v čase, keď rodičov trestali za to, že svoje deti posielali na náboženstvo, ostro kontrastoval s gýčovým interiérom hľadiska. Všetky steny boli totiž pomaľované desiatkami postáv sovietskych „osloboditeľov“, ktorých veľmi srdečne a s úsmevom a kyticami kvetov (v apríli 1945!!!) víta vďačný slovenský národ oblečený do pseudofolklórnych, špeciálne na túto príležitosť ušitých, „kostolných“ krojov.

V priestoroch divadla sa objavilo viacero umeleckých diel od autorov, ktorí boli verní režimu. Ani fasáda budovy nemohla ostať bez stálej výzdoby. Plánovaná sochárska výzdoba na štíte hlavnej fasády banky sa síce nerealizovala, ale nad vchodom do divadla zo strany Laurinskej ulice (ktorá sa medzičasom stala Leningradskou) sa ocitli tri nahé ženské postavy v nadživotnej veľkosti, pravdepodobne múzy Thalia, Melpomene a Kalliope (alebo Terpsichore?).

Sochy z veľmi nekvalitného žltého hořického pieskovca vytesal F. Draškovič. Blok pieskovca, z ktorého bola vytesaná prostredná z múz, bol taký nekvalitný, že socha na fasáde vydržala len asi desať rokov. Časť z nej odpadla, a keďže sa dalo pochybovať o súdržnosti materiálu, nemalo význam ju reštaurovať. Ďalšie dve múzy vydržali vzdorovať poveternostným vplyvom 50 rokov. Ich kamenný povrch pomaly nasával vodu, so škrupinami zamrznutého ľadu odpadávali aj kusy „pokožky“ mrznúcich múz.

Pohľad na dve chudery múzy je dnes naozaj tragický. A tragédiou bude (nie na javisku, ale na ulici), ak niekomu z okoloidúcich na hlavu spadne kus kamennej hlavy pravej múzy, ktorej skalp už dnes drží na mieste len čestné slovo. Možno to bude pomsta Melpomene za to, že ju nechali stáť päťdesiat rokov nahú. V gréckom umení bývali totiž múzy vždy znázorňované oblečené v riasených splývajúcich rúchach.