Sándor Petrovich býval aj na Panenskej ulici

Panenská ulica vznikla dávno v stredoveku na vnútornom úpätí vonkajšieho prstenca mestského opevnenia („palisád“) medzi Kozou bránou a bránou na Suchom mýte. Na mieste záhrad a hospodárskych dvorov postupne vznikali meštianske a šľachtické domy.

Pôvodný názov Nonnenbahn vraj ulica dostala preto, že tam mali majetky mníšky (Nonnen), to znamená kláštor klarisiek. Na konci 17. a v priebehu 18. storočia túto časť mesta obývali najmä evanjelici. Od roku 1682 tam stál artikulárny kostol. Terajšie evanjelické kostoly od staviteľa Matúša Walcha sú z rokov 1777 a 1778.

Panenská ulica nepatrí k bratislavským uliciam, ktoré by mimoriadne vyhľadávali turisti. A predsa skoro na každom dome by mohla byť pamätná tabuľa, pripomínajúca pobyt niektorej významnej osobnosti. Aj na tom opustenom, ktorého majiteľovi vôbec neprekáža, že zo strechy vyrastajú stromy.

Priestor medzi ulicou a priečelím „veľkého“, do roku 1945 nemeckého, chrámu je dnes vyplnený „parkom“ s nezmyselne zasadenými ihličnatými stromami, ktoré zakrývajú kvalitnú neskorobarokovú architektúru kostola. Na mieste „parku“ pri ulici stál do druhej polovice 19. storočia dlhý jednoposchodový dom s prejazdom, takže kostol nebol z ulice priamo prístupný.

Prešporok - Pozsony - prestal plniť v 80. rokoch 18. storočia funkciu hlavného mesta uhorského kráľovstva. Napriek tomu bol až do roku 1848 mestom, kde korunovali uhorských kráľov a kráľovné, kde sa schádzal uhorský snem a stále ešte bol aj kultúrnym centrom kráľovstva. Mesto bolo stále cieľom návštev uhorských šľachticov, ako aj nešľachtickej inteligencie, ktorá mala politické ambície.

Niekoľkokrát sem prišiel hľadať šťastie (vlastne zamestnanie) aj Sándor Petrovich, z ktorého sa neskôr stal slávny maďarský básnik Petöfi Sándor. Prvý raz prišiel do Prešporku ako 18-ročný v marci 1841, v nasledujúcich rokoch sa tu zdržiaval ešte viac ráz. Ako chudobný pomocný úradník si nemohol dovoliť poriadne ubytovanie, často menil adresy. V máji a júni 1843 býval pár týždňov práve na Panenskej ulici. Dom, ktorý má dnes číslo 27, patril v štyridsiatych rokoch 19. storočia Jánovi Blaškovičovi. Jedným z jeho nájomníkov na prízemí bol krajčír Stefan Willimszky. Keďže krajčírstvo mohlo len ťažko uživiť jeho rodinu, bral na byt študentov, ako to vtedy bývalo zvykom. Petrovich síce nebol študentom, ale bol možno ešte chudobnejší, takže mu iste vyhovovalo veľmi biedne ubytovanie u krajčíra. Možno spal v miestnosti, ktorá bola cez deň krajčírovou dielňou, s viacerými inými ľuďmi, dokonca možno aj s iným podnájomníkom na jednej posteli.

Dom, v ktorom u krajčíra býval, stál šikmo naproti domu, ktorým sa prechádzalo do nemeckého kostola. On však v nedeľu chodil na maďarské služby božie do „malého“ kostola, ktorý vtedy striedavo používali Maďari a Slováci.

V roku 1900 označili bývalý Blaškovičov dom mramorovou pamätnou tabuľou v štukovom ráme. Pamätná tabuľa po prvej svetovej vojne komusi prekážala, tak ju odstránili. Prázdny rám po nej ešte aj dnes pripomína dávno zabudnutú epizódu z histórie mesta a čaká na jej znovuosadenie.