Chodili sme na papriku a paradajky

Neskôr sme sa púšťali aj do vzdialenejších končín. Dnes tento priestor vymedzuje Páričkova, Svätoplukova, Bazová a Budovateľská ulica. V tom čase to bola Vrbová, Arpádova, Bazová, Poľná a Skladová ulica, resp. teleso železničnej trate pozdĺž ulice Vuka Karadžica (kedysi ulice Kráľa Žigmunda).

Rozkladali sa tu polia, kde Bulhari pestovali zeleninu. To bolo, pravda, pre nás veľké lákadlo a prísľub dobrodružstva. Prieskumníci, ktorí sa už v tých končinách pohybovali, nás informovali, kde sú paradajky, kde paprika, alebo iné pre nás atraktívne plodiny vhodné na okamžitý konzum.

Bojový plán bol vypracovaný, úlohy rozdelené. Prvý prepad bol úspešný, lebo bol zo strany pestovateľov nečakaný. Naša odvaha narastala, ale súčasne sa tiež zvyšovala ostražitosť majiteľov polí. Museli sme do našich radov zaradiť aj hliadky, ktoré mali za úlohu varovať pred nebezpečenstvom. Raz, dva razy to bolo úspešné, ale potom sa stráže ulakomili na väčší podiel, než mali prisľúbené a venovali sa usilovnejšie zberu úrody než stráženiu. Nečakaný prepad zo strany pestovateľov mal za následok, že dvoch či troch z nás zajali. Moment prekvapenia spôsobil, že zvyšok ušiel do bezpečia.

Pocit solidarity so zajatcami a obavy, že môžu prezradiť aj ostatných, nás prinútil vrátiť sa a z bezpečnej vzdialenosti vyjednávať s poškodenými majiteľmi. Prosili a sľubovali sme, že sa to už viac nestane, a keď majitelia zistili, že sme nespôsobili veľkú škodu, vzali nás na milosť a zajatcov prepustili. Treba povedať, že sme náš sľub splnili a viac sme ich polia nepustošili.. Netrvalo dlho a vrchnosť pestovateľov zeleniny z týchto priestorov vypudila. Výstavbou tu postupne vznikla štvrť nazvaná „500 bytov“.

Oproti Hubertovým domom bol vysokým múrom ohradený priestor, kde mala svoje sklady Káblovka. Skladníkom bol „Porčibáči“. Malý územčistý, trošku pri sebe, vždy v montérkach, ale dobrej nálady a nám priateľsky naklonený. Získali sme si ho tiež ponukami na rôzne pomocné práce, o ktoré v rozľahlých skladoch nebola núdza. Či už to bolo prenášanie tovaru, ktorý doviezla vo vagónoch lokomotíva, alebo ukladanie a triedenie materiálu, prípadne iba zametanie a čistenie priestorov. Mali sme pri tom vždy pocit, že sme užitoční, zvyšovalo to naše sebavedomie a pocit dôležitosti.

Za odmenu sme mali na hranie k dispozícii skoro všetky skladové priestory. Tie boli rozčlenené na viaceré miestnosti, a v nich materiál na veľkých poschodových regáloch, po ktorých sa nádherne lozilo a schovávalo. Občas sme sa aj naháňali, alebo bojovali, ale to „Porčibáči“ nemal rád, lebo sme pri tom občas niečo zrútili, alebo narobili neporiadok. Boli to chvíle nečakaných dobrodružstiev a prekvapení. Keď si na to spomeniem, neviem či by to šéfstvo tolerovalo. Zrejme o tom nevedelo. Dnes by „Porčibáči“ už asi zbytočne hľadal svoje skladiská, ak by sa vrátil z miest, z ktorých, ako sa hovorí, niet návratu.

Milan Ružička
(Pokračovanie nabudúce.)

Chlapci z predmestia