Profesor Alfred Piffl zachránil hradný palác

Ulica Fraňa Krála má v porovnaní s inými ulicami v Starom Meste pomerne krátku históriu. Pred prvou svetovou vojnou to bola len nedláždená cesta medzi záhradami a vinohradmi. Niektoré záhrady, ako napríklad erdödyovskú, museli najprv rozparcelovať, aby mohla ulica pokračovať smerom na sever.

Prvé dva-tri domy na ulici vznikli okolo roku 1900, jej výstavba trvala potom celé storočie. Vznikajúca ulica dlho nemala ani meno. Bola len odbočkou ulice, ktorá dostala neskôr meno Moyzesova. Až v roku 1928 dostala meno. Pomenovali ju po lekárovi, národovcovi Dr. Pavlovi Blahovi. Jeho potomkovia žijú na ulici aj dnes, meno ich predka však už ulica nenesie. Počas druhej svetovej vojny bola pomenovaná po štúrovskom básnikovi Jankovi Kráľovi, potom ju premenovali na počesť komunistického spisovateľa Fraňa Kráľa.

Na ulici postupne vznikali obytné domy. Jej relatívna blízkosť k centru mesta aj k Hlavnej stanici bola dôvodom, prečo patrilo k bontónu mať adresu „na Blahovej”. Blízkosť záhrad a čistý vzduch ju predurčoval byť ulicou sanatórií (Dr. Gallus Mráz), zastupiteľských úradov , úspešných právnikov. Keď sa stal Grassalkovichov palác rezidenciou prezidenta republiky a bývalý letný palác arcibiskupov sídlom ministerstiev, keď sa začalo uvažovať o výstavbe vládnej štvrti okolo Námestia slobody, význam Blahovej ulice ešte stúpol. Čoskoro tam býval aj jeden z najdôležitejších ministrov.

V roku 1947 hľadala Slovenská vysoká škola technická profesora dejín architektúry. Miesto vo výberovom konaní získal mladý absolvent pražskej techniky, predtým riaditeľ múzea v Ústí nad Labem, Alfred Piffl. S rodinou sa prisťahoval do Bratislavy, získal byt v dome na ulici Fraňa Kráľa 16, dnes číslo 12. Nenápadný tuctový dom, akých stoja v meste stovky. Desať rokov v ňom žil človek, ktorý zachránil hradný palác Bratislavského hradu. Kým iní schôdzovali, písali listy, špekulovali, či je vôbec vhodné rekonštruovať ruinu paláca uhorských kráľov, profesor Piffl organizoval archeologický výskum, sám odkrýval a dokumentoval architektúru paláca.

Pripravil prvé projekty na dostavbu, viedol stavebné práce. Pritom mu ostával čas aj na dokumentáciu búraného Podhradia, bývalého Zuckermandlu.

V päťdesiatych rokoch však bol úspešný mladý výskumník podozrivý. Jeho aktivity boli komusi tŕňom v oku. Nepravdivé obvinenia sa dostali do aktov ŠtB. Boli síce smiešne a nelogické, ale stačili na to, aby profesora vtedajšie súdy odsúdili. Po dvoch rokoch väzenia sa vrátil do Bratislavy - so zničeným zdravím, s otravou krvi. Po návrate z väzenia až do odchodu do dôchodku pracoval len v podradných zamestnaniach, nedôstojných vysokoškolského profesora. Až na sklonku života získal uznanie v radoch slovenských archeológov.

Do bytu na ulici Fraňa Kráľa 12 sa už nemohol vrátiť. Onedlho uplynie sto rokov od narodenia profesora Alfreda Piffla. Na dome, v ktorom žil, a v ktorom pripravil prvé plány na obnovu hradného paláca, by sa mala objaviť pamätná tabuľa. Aby sa nezabudlo na človeka, bez ktorého pričinenia by možno na mieste hradného paláca dnes stála prv projektovaná novostavba.