Naše malé dobrodružstvá na predmestí

Veľká plocha poľnohospodárskych pozemkov, ktorá patrila k Hubertovým domom, bola celá oplotená plotom z drevených dosák. Do určitej miery poskytovala dostatok intimity, priestoru a rozmanitosti na realizáciu detských záujmov.

Nevedeli sme, čo je to nudiť sa. Preskúmavali sme priľahlý pozemok a občas sme narazili na veci, ktoré nás vykoľajili. Majiteľ pozemku zamestnával na poľnohospodárske a údržbárske práce dvoch starších robotníkov, kočišov. Títo neboli príliš nadšení našou prítomnosťou a aktivitami. Keď na nás pri našich hrách narazili, začali nás hrešiť a vyháňať. Báli sa a niekedy aj oprávnene, že im budeme robiť napriek, alebo sa budeme priživovať na plodoch ich práce. Väčšina rodín z kolónie bola chudobná, niektorí aj na hranici biedy. Občas poslali deti nazbierať drevo, alebo deti sa snažili prilepšiť niečím z úrody. Lákali nás viaceré staré čerešne, nielen na lezenie, ale najmä keď plody dozrievali.

Nepriateľstvo týchto dvoch gazdov sme oplácali tým, že sme im občas robili napriek. Keď odstavili povoz a s koňmi napríklad orali, vybrali sme im z voza koleso a schovali. Alebo sme na nich pokrikovali a provokovali pobehovaním okolo nich. Nemali šancu nás dohoniť. Iba raz kohosi z nás dolapili a dali mu miernu príučku. Ten sa však rozbehol s plačom domov sa požalovať. Bol z toho menší konflikt. Po vysvetlení, čo sa udialo, dostal ešte aj doma nádielku.

Potom sme sa už obmedzovali iba na slovné útoky z bezpečnej vzdialenosti. Zaužívalo sa, že sme na staršieho z nich, ktorý bol akýmsi predákom, pokrikovali v našej prešpuráčtine „Hea Kráme to sáme um a štikl hojc“, čiže „Pán Krámer tu sme po kúsok dreva“, v nemčine by to malo byť „Herr Krámer da sind wir um ein Stückchen Holz“.

Majiteľ pozemku mal z neho aj iný osoh. Občas ho prenajímal na rôzne skládky. Raz navozili na časť pozemku, ktorý priliehal k ulici Mlynské nivy, dlhé kmene stromov. Bolo ich veľké množstvo a pre nás vítaná príležitosť na rôzne hry, či už to boli súboje vojakov a zbojníkov, schovávačky alebo lezecké súťaže. Pri jednej z takýchto hier sme narazili na niekoľko vriec schovaných medzi kmeňmi. Zaujímalo nás, čo v nich je. Narezali sme nožíkom jedno a sypala sa z neho múka. Zľakli sme sa, že to asi niekto ukradol v neďalekom Ludwigovom mlyne a tu našiel výbornú skrýšu. Po krátkej porade sme to nahlásili hostinskému Adorianovi, ktorý zavolal políciu. Polícia si počkala a zlodejov aj s vrecami odviezla.

Milan Ružička
(Pokračovanie nabudúce.)

Chlapci z predmestia