Úžasný príbeh: Pani Gabriela si plní sen, jej zákusky vyhľadávajú ľudia z celej Bratislavy

Zdroj: Martin Kleibl

Pani Gabriela vo svojej milovanej cukrárni

„Viete, koľko mi trvalo, kým som svoju Pavlovku vyšperkovala do dokonalosti? Jedenásť rokov,“ hovorí Gabriela Schusterová, duša rodinnej cukrárskej manufaktúry Family Bakery. Ich malú cukráreň na Lachovej vyhľadávajú aj miestni a nejedna požiadavka začína prosbou: „Chcel by som zabaliť desať tortičiek... a viete, čo, dajte ešte desať...“

Mini dezertíky, ktoré Gabriela denne pečie s manželom, dcérou a synom, sú totiž doslova na zjedenie. Malé jednohubky, na ktoré sa stačí pozrieť a túžite ich ochutnať. Ich výhoda je v tom, že bez výčitiek uspokojíte svoju túžbu po sladkom. Ak, samozrejme, dokážete odolať a nezjete ich na posedenie desať.

Stojím pred pultom a neviem sa vynadívať. „Ktorý je najobľúbenejší?“ pýtam sa pani Gabriely. „Už celé roky robíme parížsky rožtek, to je večná klasika. Mladí chcú lotus tortičky, seniori opitého Izidora alebo gaštanovú tortičku, deti tiramisu. Keď si zákazníci vyberajú, občas v duchu tipujem, ktorý bude ďalší. A väčšinou trafím,“ smeje sa cukrárka, ktorá si vymyslela každý jeden svoj recept, hoci celý zákusok by ste ju zjesť nevideli. Na ochutnávanie a testovanie nových tortičiek má syna. Ona sama vraj na sladké veľmi nie je.

Zdroj: Martin Kleibl

Interiér cukrárne na Lachovej

Hovorím jej, že je ako tréner plávania, ktorý vychoval olympijského víťaza, hoci sám nevie plávať. „No, ale keby som nemala problém s lepkom, týchto pagáčov zjem hneď aj desať,“ hovorí mi a ukazuje na svoje ďalšie dielo. Ochutnám a nečudujem sa. Zjavne nie som jediná. Nedávno vraj prišiel pán a prosil pani Gabrielu o recept. „Ja tiež pečiem pagáče, ale tie vaše sú lepšie. Ako je to možné?“ pýtal sa. „To je moje tajomstvo, snažila som sa mu vysvetliť, prečo mu recept nemôžem povedať. Ale on mi na to hovorí: Ja vám tiež poviem svoje tajomstvo, prezradím vám, kde chytíte dobré ryby. Tak ma to pobavilo, že som mu napokon prezradila, čo môže vo svojom recepte upraviť.“

Podnikavá, kreatívna a životaschopná

„Raz, keď budem stará, otvorím si cukrársku výrobu,“ hovorievala Gabriela Schusterová, ale cesta k nej bola plná odbočiek a trvala roky. Odmalička mala vzťah k pečeniu. „Mama nepiekla a mojou túžbou bolo mať v nedeľu zákusok. Veľkou inšpiráciou bola pre mňa budúca svokra. Páčili sa mi jej malé koláčiky,“ spomína a vysvetľuje, že s manželom sa poznajú od pätnástich. Vyrastali spolu na Trnávke. Gabriela zbierala recepty z časopisov, piekla pre rodinu na oslavy a sviatky. Ako samouk skúšala a objavovala. Žiadna škola, žiadny kurz. Vždy bola podnikavá, kreatívna a životaschopná. Vášeň pre pečenie pretrvávala, ale to rodinu neživilo. Pečenie bola vášeň a záľuba, prácou bolo podnikanie s textilom. „Jeden čas sme mali šesť predajní, ale to skončilo s príchodom lacnej čínskej konkurencie.“

Zdroj: Martin Kleibl

Zákusky vyrábajú vo svojej manufaktúre, každý má svoju úlohu. Ako prezrádza Gabriela, finančne najnáročnejšia je na výrobu tortička Rafaelo

Pár rokov prevádzkovali reštauráciu vo svojom dome na Trnávke, neskôr sa opäť vrátili k podnikaniu s textilom, ale už to nebolo ono. „Dom sme predali a presťahovali sa do bytu v Lamači. Raz som ale šla do Stupavy na trh. Očaril ma. Na stoloch tu predávali miestni svoje domáce výrobky, bol to taký typický trh zo starých čias. Mal úžasnú atmosféru. Zatúžila som byť jeho súčasťou a predávať tu svoje zákusky. Pamätám sa, že som vtedy celá nadšená volala synovi a hovorím mu: Už viem, čo budem robiť!“

Spomína, že pred Dňom D celú noc nespala, aby na sobotu pripravila zákusky. Opitého Izidora, punčáky, šamrolky... „Celou cestou na trh mi šlo hlavou: Akú cenu tam mám dať? A ako to mám vlastne predávať? Na kus alebo na váhu? Manžela som napokon poslala naspäť domov, že to budem predávať na váhu, nech ju donesie. A ako som tam stála, všetko zakryté, ľudia chodili okolo a jeden pán sa pýta: Čo to predávate? Ja že zákusky. Nadvihol krabicu. A čo to stojí? 25 centov kus. Tak mi dajte. Tak som mu nabalila a ako som to otvorila, o chvíľu som mala vypredané. Muž sa ani nestihol vrátiť s váhou.“ Na ďalšiu sobotu spravila viac koláčikov. A pred ich stánkom začali stávať rady ľudí. Mnohí sa stali vernými zákazníkmi a chodia k nim dodnes. Vtedy v Stupave to vlastne celé začalo.

Zdroj: Archív G. Sch.

Stánok v Stupave

Cukráreň „vďaka“ pandémii

V roku 2011 si v Devínskej Novej Vsi prenajali priestor a začali s cukrárenskou výrobou. Manžel, obe dcéry, syn a občas, keď bolo veľa roboty, brigádnici. „Po predajni sme netúžili, ale keď som raz videla suseda, ako čaká na dcéru, kým vyrazí so zákuskami do Stupavy, aby sadol do auta a vyrazil zároveň s ňou, dostalo ma to. Rozhodla som sa, že ju predsa len otvoríme. Nechcelo sa mi veriť, koľko bežných zákazníkov u nás začalo nakupovať.“

FOTOGALÉRIA:

V Stupave sa im darilo, postupne mali obchodíky aj pred Tescom v Petržalke, na Miletičke, v Saratove, v Slimáku. Gabrieline deti sa starali o prevádzky a večer chodili pomáhať vyrábať zákusky. Prešlo niekoľko rokov a priestor v Devínskej Novej Vsi im bol zrazu malý. „Najskôr sme sa do Petržalky presťahovali a potom sme neďaleko nášho bytu našli na Lachovej väčší priestor. Prerobili sme ho, upravili, investovali financie.... a potom prišla pandémia a zatvorila všetky prevádzky.“ Spomína na ťažkú dobu, ktorú predajne jej detí neprežili. Hovorí, že dobrí ľudia, ktorí s nimi pracovali, museli odísť, lebo ich nevedeli zaplatiť. „Vlastným autom sme rozvážali koláčiky až k dverám a napriek tomu to vyzeralo, že skrachujeme. Robili sme len na náklady a len zázrakom prežili.“ Ale ´vďaka´ pandémii však otvorili na Lachovej cukráreň, ktorú pôvodne vôbec neplánovali.

Mám toľko nápadov, ale nemám čas

Ich rodinný podnik začínal pred 15 rokmi ako „diera na trhu“, dnes už majú konkurenciu, napriek tomu si idú svoje. Odmietajú kompromisy v kvalite, nemenia overené ingrediencie, hoci sú čoraz drahšie. „Každý deň sme tu a každý deň vyrábame čerstvé zákusky,“ hovorí Gabriela Schusterová, keď spolu sedíme v útulnom priestore ich malej cukrárne.

Zdroj: Martin Kleibl

Cukrárenské výrobky pani Gabriely a jej rodiny

Počas nášho stretnutia prichádzajú ľudia z reštaurácií alebo kaviarní pre svoje objednávky, ale zastavujú sa aj bežní zákazníci. Žiadajú desať, aj dvadsať tortičiek, a odchádzajú. Tak si zvykli. Priestor na sedenie pribudol len pred dvoma rokmi a je to skôr bonus pre miestnych, pretože firmu by len „kávička s koláčikom“ neuživila. Aj preto je cukráreň cez víkend zatvorená. Pracujúca rodina si potrebuje oddýchnuť. Veď pani Gabriela dnes prišla do roboty o pol siedmej ráno a odchádzať nebude skôr ako o siedmej večer. Už tu nezostáva s rodinou pravidelne do noci, ale keď majú veľa internetových objednávok, stáva sa. „Mám toľko nápadov, ale nemám čas,“ usmeje sa a hovorí mi, že by chcela opäť otvoriť prevádzky, o ktoré pre pandémiu prišli. „Aj by som bola šťastná, keby to celé už prebrali deti a ja som si mohla robiť radosť len tortami. Alebo možno otvorím pekáreň?“ zasníva sa, ale po chvíli je späť v realite. „Len aktuálne nestíhame ani výrobu zákuskov... Keby mal môj deň 48 hodín, stále mám čo robiť.“

(in)