Zdroj: TASR /Pavol Zachar
Slavo KalnýVo veku 93 rokov zomrel v piatok ráno publicista a spisovateľ Jaroslav (Slavo) Kalný. V reportážnych knihách Bombardovanie Apolky či Zabudnite na Kocha písal aj o drámach vojnovej Bratislavy a jej ľudí. Bol tiež spoluautorom úspešného rozhlasového seriálu Čo nového, Bielikovci?, ktorým žilo celé Slovensko.
Slava Kalného, ktorý žil v bratislavskom Ružinove, vždy ťahala túžba byť v epicentre diania. Čitatelia s ním putovali na miesta, o ktorých sa príliš nehovorilo. Patrí ku generácii slovenských reportérov, ktorá v 60. rokoch minulého storočia, v postupne sa uvoľňujúcej politickej atmosfére komunistického režimu, napísala jednu z najhviezdnejších kapitol modernej žurnalistiky.
Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 zobrala nastupujúca normalizácia Slavovi Kalnému „meno aj pero“. S mnohými obmedzeniami ho prijali za redaktora Československého rozhlasu v Bratislave, kde začal pracovať od roku 1970. Nemohol písať úvahy ani komentáre, nesmel sa podpisovať vlastným menom, mal zákaz vystupovať pred mikrofónom. Pod pseudonymom Karol Ilavský napísal takmer dve desiatky rozhlasových hier, vytvoril množstvo pásiem a fíčrov. Bol aj dlhoročným spoluautorom rozhlasového seriálu Čo nového Bielikovci?, ktorý sa vysielal od roku 1974 až do roku 1990.
Hoci rozhlasoví Bielikovci bol mimoriadne úspešný seriál, ktorým žilo celé Slovensko, v rodine Slava Kalného sa počúvať nemohol. „Doma sa nemohol počúvať jednoducho preto, lebo som ho mal plnú hlavu, každý sa ma na seriál pýtal,“ spomínal Slavo Kalný v rozhovore pre TASR pri príležitosti svojej 90-tky. Súčasnú slovenskú žurnalistiku zhodnotil jubilant stručne: „Pozitívny je predovšetkým technický rozvoj. Právom dostáva dominantné miesto fotografia, lebo je najčítanejšia a najveľavravnejšia. Horšie je to s rozdelením na mienkotvornú a bulvárnu tlač. Nezávislé noviny podľa mňa neexistujú. Vidím to pragmaticky – nezávislý môže byť ten, kto je osobnosťou.“
Slavo Kalný bol tiež autorom stoviek reportáží a viacerých kníh literatúry faktu. V knihách Páni novinári I. (2004) a Páni novinári II. (2006) zachytil osudy celej generácie novinárov. V posledných rokoch mu vyšli reportážne knihy Bombardovanie Apolky (2007), Zabudnite na Kocha (2008), Božie muky (2008) a Svedkovia mojej doby (2011).
Bol držiteľom viacerých ocenení, napríklad medzinárodnej ceny Egona Ervína Kischa, Ceny V. Zamarovského, aj najvyššieho novinárskeho ocenenia Mercurius veridicus ex Slovakia (Pravdovravný posol Slovenska).
(TASR, bn)