Luciin stolček nepriniesol do kostola nikto: Ako si na Vianoce spomína Jaroslav Gustafik v knihe Spomienky Staropetržalčana?

Zdroj: Jaroslav Gustafik - Spomienky Staropetržalčana, Vydavateľstvo Marenčin PT

S vianočnými tradíciami zachovávali Petržalčania mnohé obyčaje už po celý advent. Do toho času zapadá biblické putovanie Márie a Jozefa a hľadanie útulku pred narodením Ježiška.

Petržalské dievčatá nosili od domu k domu obraz Márie. Každý deň až do Vianoc striedal obraz príbytky obyvateľov. V adventné dni sa nekonali nijaké kultúrne podujatia ani svadby. V kostole bola každý deň ranná omša - roráty. Nacvičovali sa vianočné piesne a z každej starousadlíckej rodiny sa na rorátoch zúčastňoval aspoň jeden člen.

Zachovali sa i povery. Jedna z nich je o Luciinom stolčeku. Sviatok sv. Lucie je deň, v ktorom má začať odvážny mládenec pliesť z vŕbového prútia stolček. Každý deň, až do Vianoc, má na stolčeku pracovať. Na polnočnú omšu si stolček prinesie do kostola  a pri vchode sa naň postaví. Bude vraj vidieť za oltárom poletovať na metlách bosorky - známe ženy i dievčatá. Ak ho však zbadajú, pomstia sa mu tak, že ho utancujú k smrti. Neviem, ako kde, ale v Petržalke nezaznamenali doteraz ani jedno meno mládenca, ktorý sa odvážil zhotoviť Luciin stolček. Čo, ak sa obávali, že uvidia za oltárom poletovať svoju milú?

Korunové darčeky

Obyčaj pripraviť na Vianoce stromček nie je až taká dávna. Iba čosi zo dve storočia. Vianočný stromček si vyzdobovali spočiatku iba jabĺčkami a sladkým pečivom. Neskôr do pestrých papierikov balili cukríky a stromček zdobili i drobnými, ručne vyrobenými darčekmi. Neboli ešte elektrické sviečky a, našťastie, ani delobuchy. Výzdobu doplňoval „anjelský vlas“, sklené gule a lamety, čo v podstate tvorí i dnešnú výzdobu vianočných stromčekov. Stromček ožarovali voskové sviečky a „rachetle“. Ich vôňa vnášala do príbytku čarovnú atmosféru. Pravda, stávalo sa, že pri troche nepozornosti sa „anjelské vlasy“ vznietili od dohárajúcej sviečky alebo rachetle a stromček bolo treba ratovať.

Zdroj: Jaroslav Gustafik - Spomienky Staropetržalčana, Vydavateľstvo Marenčin PT

​Oltár v novom kostole na Štefánikovej (Zväzáckej) ulici.

Pod stromčekom mali darčeky obyčajne len deti. Ich pestrosť a hodnota sa ani zďaleka nedala porovnať s bohatosťou dnešných nádielok. Bola to obyčajne menšia hračka alebo niečo na oblečenie. Mojimi najmilšími darčekmi bola kolobežka a inokedy flintička s vystreľujúcim štuplíkom priviazaným k hlavni, a tak stále použiteľným. Tieto korunové darčeky ma však viac hriali než dnešné tisícové, pri ktorých chýba deťom pravá radosť z vianočnej idyly.

Kapra lovili v ramenách Dunaja

Po štedrovečernej večeri, sa pod ožiareným stromčekom zaspievala „Tichá noc, Svätá noc“ sprevádzaná na husliach bratom Rudom. Dospelí obyvatelia tehelne sa vybrali na „polnočnú“, už do nového kostola (na úvodnej foto) na Štefánikovej (Zväzáckej) ulici, ktorý postavili v roku 1932 po asanácii starého kostola na Viedenskej ceste.

Po adventnom pôste, ktorý dodržiavali najmä sedliaci nemeckého pôvodu, gazdinky prestierali stôl tradičným vianočným pokrmom. Pre vládala ryba na rôzny spôsob. V mojom detstve chodievali rybári na dunajské ramená uloviť vianočného kapra. Na prvý sviatok vianočný a na sviatok sv. Štefana sa piekli mäsité jedlá - hydina a ryba. U starousadlíkov bola obľúbená husacina, alebo bravčové rezne z čerstvej zakáľačky, ktorých bolo v predvianočnom čase v starej Petržalke neúrekom. Sladké pečivo a koláče si gazdiné napiekli predstihu. Nesmeli chýbať prešporské makovníky a orechovníky (Mohn und Nussbeugel).

V niečom dodržiavajú Petržalčania staré tradície Vianoc i dnes, ale akosi zotrvačne, bez citového vnímania, a mnohé sa zo sídliskového života nenávratne vytratili.

Text je z knihy
Jaroslav Gustafik Spomienky Staropetržalčana.
Kniha vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT.