Spomínajte s nami: Čo vám napadne, keď sa povie lunapark?

Zdroj: Archív BAJP - Stará Petržalka

Pýtali sme sa dnešných päťdesiatnikov, ako si spomínajú na 1. a 9. máj na kolotočoch v Petržalke. Tu sú ich spomienky.

„Dodnes sa smejem pri predstave, že vo vláčiku chceli všetky deti sedieť v rušni, hoci vláčik chodil dokola. Lenže tam bol zvonec!“ hovorí Peter. „To boli boje o tie lukratívne miesta... a často končili aj plačom. A dokonalá atrakcia bol aj zrkadlový labyrint. Poobede boli už zrkadlá tak ochytané a špinavé, že ste ním mohli prebehnúť. Napriek tomu nás to do nemoty bavilo a pýtali sme od rodičov peniaze na ďalší vstup. Korunu, maximálne dve to vtedy stálo.“

Róbert spomenie svoj splnený sen „zalietať si“ na loopingu. „Musel som čakať. Bol až od dvanástich rokov. A keď som sa naň napokon dostal, tak som sa povracal...“

Hádam neexistuje Bratislavčan, ktorý by sa neusmial a nevybavil si nejakú spomienku na 80. a 90. roky na Tyršovom nábreží. „Na kolotoče sa šlo automaticky po prvomájovom sprievode, my z Petržalky sme to mali po ceste domov,“ hovorí Tina a Marián pridáva, že chodil s rodičmi tiež, hoci boli z Kramárov. „Trávili sme tu čas, kým začali po sprievode zase jazdiť autobusy a trolejbusy.“

Najväčší nátresk bol na autodróme. „Pamätám sa, ako sme stáli pri okraji plochy, priam v štartovacej pozícii, a keď autíčka zastali, vrhli sa na ňu nejaké obsadiť. Museli ste byť rýchli, inak ste mali smolu. Autíčka stáli päť korún, to bolo dosť, rodičia ma na ne pustili len raz počas Prvého mája. Ale tí chlapci, čo ich obsluhovali... Mala som možno dvanásť, ale keď sa mi postavil zozadu na auto a chvíľu sa viezol, bola som v siedmom nebi. Dnes už ľudia pozerajú na kolotočiarov zvrchu, ale vtedy som mala pocit, že sú to králi. Väčšie dievčatá, ktoré s nimi poflirtovali, nechávali na reťazovke točiť sa aj dlhšie, niekedy až pridlho,“ smeje sa Tina. Smiech ju však prejde hneď ako si spomenie na ruské kolo. „Čo najskôr vyzeralo ako vzrúšo s výhľadom, sa zmenilo na horor. Skončila som s hlavou na kolenách a celý čas jačala, že vypadnem. Tá kabínka sa hýbala a keď ste boli úplne hore a pod vami tá ničota... no des.“

A netreba zabudnúť na labute. „Na tie ma rodičia nechceli pustiť, kvôli tomu, že koloval príbeh, ako sa jedna pokazila, niekto z nej vypadol a zabil sa. Či sa to skutočne stalo alebo je to jedna z urban legend, dodnes neviem,“ spomína Matej.

FOTOGALÉRIA:

​O strelnici sa zas hovorilo, že vychyľujú mušku na vzduchovkách, aby ste netrafili. „Neviem, či to tak bolo, ja som netrafil skôr preto, že keď som mieril a niekto akurát vystúpil po schodíkoch k tej maringotke, labilné laty pod nohami ma celého rozkývali,“ nadväzuje Peter, ale pochváli sa, že väčšinou bol úspešný. „Mohli ste si vystreliť ružu alebo dlhú americkú cigaretu... ja som chcel skákaciu opičku. Pamätáte si ju, vnútri bola krieda.“

A ešte niečo je neoddeliteľne späté s kolotočmi. Cukrová vata. Za tou sme sa išli zabiť všetci kompletne. Dve koruny stála. Potom desať. Dnes stojí dve eurá...

Patrí do histórie

Bratislavčania mali vďaka lunaparku pocit, že hody v meste sú každý víkend. To skončilo začiatkom roka 2004, kedy kolotoče rozobrali a odviezli. Náš spomienkový optimizmus nás dnes presviedča, že by bolo krásne, keby tu lunapark stále bol. Je to ilúzia. Hodil sa presne do doby, v ktorej bol. A je pekné, že v nej aj zostal. Je to ako s filmami. Remake sa málokedy vydarí.

(in)