Úžasný príbeh: Mama troch detí dokázala zmeniť život na sídlisku

Zdroj: Archív M. R.

„Mery, pozri, my už nenakupujeme, celí sme oblečení vo veciach zo zóničky,“ kričia na sídlisku už z diaľky mamy a ukazujú pritom na seba a svoje deti. Mery Riganová (38), ktorá v Petržalke vytvorila Rodinnú zónu bez peňazí, je fascinujúci príklad toho, ako jediný človek dokáže výrazným spôsobom zmeniť svoje okolie.

Keď jej telefonujem, má okolo seba okrem troch svojich – Matúška (9), Šimonka (6) a Agnesky (4) ešte ďalšie zverené deti. Deti sa k nej majú, chodievajú von vedno ako malá škôlka. A ona s kočíkom, v ktorom má vždy veľa vecí na rozdávanie. Zastavuje známych a ukazuje, čo by sa im mohlo hodiť. Tvrdí, že väčšinou si veci nájdu svojich nových majiteľov. Toto je jej dar pre prírodu. Nechce plytvať a je šťastná, keď k tomu motivuje aj ďalších.

„Naša mama nemala veľa peňazí a my ako deti sme nepýtali, aby nám niečo kúpila,“ spomína. „Oblečenie nám šila babka, niektoré moje veci nosia dokonca ešte moje deti. Neskôr začala šiť aj sestra. Pamätám si, že mi za noc ušila krásne šaty na stužkovú. Nikto také nemal. Dodnes oblečenie, čo sa už nevyužije, prerába na iné. Chodievali sme autobusom na burzu na Schwechat a tam si nakupovali nosené veci. Milovala som tú atmosféru, neprekážalo mi, že veci nie sú nové. Hoci boli mnohokrát prané, videli ste, že sú kvalitné a môžu ešte poslúžiť. Aj to bol jeden z motívov, prečo som túžila spojiť ľudí a založiť zónu.“

To, čo jedni nepotrebujú, ešte poslúži druhým

Nemá za sebou organizáciu, ani občianske združenie. Je „len“ mama troch detí s nápadom. „Keď som chodila po sídlisku, vídala som preplnené kontajnery, oblečenie z nich neraz doslova vypadávalo. A ľudia nakupovali nové a nové. Vedela som, že s tým chcem niečo spraviť,“ spomína Mery na obdobie spred pár rokov. „Ako umožniť ľuďom z okolia, aby si oblečenie, ktoré je ešte funkčné, posunuli medzi sebou? Nepotrebovali by kupovať stále ďalšie, premýšľala som.“

Zdroj: Archív M. R.

​Mery s deťmi.

A tak začala nosiť veci na stretnutia mamičiek na ihrisku pri Fare Lúky na Betliarskej ulici. Na začiatku bol len malý záujem. Napriek tomu poprosila miestneho farára Milana Puškára, či by nemohla zorganizovať darovacie stretnutie. Privolil, za čo mu je dodnes vďačná. To, čo začalo ako akcia pre desať mamičiek, sa postupne rozrástlo na stretnutia, kde si navzájom vymenilo veci aj tristo ľudí. Prispela k tomu aj Merina facebooková stránka Rodinná zóna bez peňazí, ktorá má po sotva dvoch rokoch už tritisíc členov. Už to nebolo len o oblečení, ale skrátka o všetkom, čo už jedni nepotrebujú, ale druhým by sa mohlo ešte zísť.

Spôsob, akým Mery menila ľudí vo svojom okolí, bol nenápadný. Najskôr jej nosili vrecia s oblečením a ona ho roztrieďovala. Oni mali dobrý pocit, že urobili dobrý skutok, ale viac sa nestarali. Aj preto to zmenila. Po novom si každý doniesol deku, vyložil svoje veci a tým za ne prebral zodpovednosť. To, čo nerozdal, si vzal späť domov. Bolo teda aj v jeho záujme, aby mal v ponuke veci, ktoré by sa nehanbil dať ani svojmu najlepšiemu priateľovi. A aj preto boli stretnutia, ktoré prerušila až pandémia, čoraz úspešnejšie.

Zdroj: Archív M. R.

​Mery vytvorila zónu nie pri troch deťoch, ale „s troma deťmi“. Pomáhajú jej, do všetkého ich zapája. Aj tak sa učia myslieť ekologicky.

Ale aj keď máte najčistejšie úmysly a vymyslíte nezištnú akciu, nájdu sa ľudia, ktorí vás osočia z ich vlastných nízkych predstáv. „Keď som triedila veci a vyraďovala nenositeľné či špinavé, dočítala som sa raz, že si nechávam bokom luxusné kúsky. Aj ma to zabolelo, aj rozosmialo, lebo pre mňa je luxusný kúsok 30-ročný poklad z povaly, ktorý má kvalitný a príjemný materiál,“ spomína Mery. Našťastie pre komunitu, zónu nezavrela. Ani po tom, ako sa na nej občas objavili aj špekulanti a ona ich musela stopnúť. Bola zároveň organizátorkou, aj SBS-kárkou. „Pozitívne spomienky však prevažujú. Volám ich malé zázraky,“ prejde na krajšiu tému. „Pamätám sa, že raz prišla na zónu zábrana do auta proti okopávaniu nohami. Bolo na nej auto McQueen. Pýtala som sa kamarátky, či by sa jej nehodila a ona sa začala smiať. Nechápala som a ona mi hovorí, že už mesiac presne to isté hľadá na internetových bazároch. Alebo som dostala na darovanie netypické rifle. A pár dní po tom stretnem vonku známu, ktorá má na sebe veľmi podobné. Hovorím jej, že mám rovnaké doma a práve boli venované na zónu, či ich nechce. Bola šťastná. Boli to jej najobľúbenejšie nohavice a už sa trhali. A tie zo zóny jej dokonale sadli. Toto sú pre mňa zázraky a dôvody, prečo to robím. A na zóničke sa ich deje veľa.“

Pre Mery bolo vždy dôležité každému novému na zóne podať ruku a uvítať ho, aby sa tam cítil naozaj dobre. Podarilo sa jej tu vytvoriť pohodovú, priateľskú atmosféru, miesto, ste sa cítite ako medzi známymi, hoci sa poznáte sotva desať minút. Zrejme aj preto „zóničku“, ako jej hovoria pravidelní návštevníci, začali vyhľadávať ľudia z celej Bratislavy aj okolia. Dokonca si brali dovolenky, aby mohli každý utorok prísť. Vaše deti sa tu zahrali a vy ste svojim veciam dali nový domov. „Neraz, keď som zbadala niečo vzácne, napríklad ručne vyšívané obliečky, som v snahe, aby nezostali nepovšimnuté, vykrikovala ako na trhu, kto im dá nový domov? Aj veci, ktoré sú zadarmo, je totiž potrebné si vážiť a ak nám nesadnú, posunúť ich opäť ďalej...“ Z jej rozprávania cítiť najmä silný ekologický aspekt. Zóna totiž nechce byť charitou. Navštevujú ju najmä ľudia, ktorí si môžu dovoliť nakupovať nové veci, ale nechcú. A ukazuje sa tu aj pekný paradox. Nie tí, čo obľubujú nakupovanie, majú radi svoje oblečenie. Skôr naopak

Zdroj: Archív M. R.

​Jej deti si hračky kupovať nemusia, vedia si ich vyrobiť. 

„Pre mňa to nie sú handry. Mám rada svoje veci a teším sa na to, čo si ráno oblečiem,“ hovorí Mery a vysvetľuje, že voľakedy mala v šatníku veľmi veľa vecí, ale nikdy si nemala čo obliecť. A tak vytriedila vecí, ktoré nenosí a nechala si naozaj iba tie, v ktorých sa cíti dobre. Niektoré, ktoré boli z dobrých materiálov jej sestra prešila, dnes, keď niečo potrebuje, ide na burzu alebo na zóničku, v obchodných domoch už nakupovať nepotrebuje. „Dostala som dar netúžiť po veciach a som zaň vďačná,“ hovorí.

Inšpiruje ďalších

Minulý rok dostala Mery ocenenie Osobnosť Petržalky. „Tiekli mi slzy,“ hovorí. „Asi robím správnu vec. Na druhej strane sa mi to zdá ako sen. Stále si myslím, že hovoria o niekom inom.“
Ale nie. Mery dnes píše veľa ľudí z Bratislavy alebo aj vzdialenejších dediniek, ktorí by chceli zorganizovať rodinné zóny podľa vzoru Mery a pýtajú si rady. „Teším sa, že som niekoho inšpirovala,“ usmieva sa a je otvorená pre každého.

A čo tá naša - bude Rodinná zóna bez peňazí v Petržalke po pandémii pokračovať? „Chcela by som. Uvidíme. Zatiaľ to nechávam plynúť. Aktuálne som dobrovoľne nezamestnaná, pretože som sa rozhodla zostať ešte so svojou štvorročnou dcérou Agneskou doma a byť k dispozícii deťom. Najradšej som, keď ich vidím liezť na stromy, budovať v lese bunkre, alebo niečo majstrovať... Doma sme naozaj iba nutne, keď sa učíme, alebo niečo vyrábame, inak sme stále vonku v prírode. Raz sa ma jedna mamička pýtala, do akých detských kútikov chodím s deťmi, keď je vonku škaredé počasie. Odpovedala som - do žiadnych. Chodíme von a oblečieme sa,“ hovorí Mery. Z jej slov je jasné, že jej budúcnosť je zelená.

(in)