O ústavnosti predĺženia regulácie nájomného

Národná rada SR v marci schválila novelu zákona o cenách, ktorou sa regulácia nájomného predlžuje do 31. decembra 2008. Tento návrh sme sa rozhodli s poslankyňou Ľudmilou Muškovou predložiť na základe stretnutí s občanmi, ktorí by sa po 1. 7. 2007 dostali do nezávideniahodnej situácie.

Po predložení návrhu sme dostali množstvo podporných ohlasov. Boli však aj stanoviská vlastníkov bytových domov, ktorí náš návrh považovali za protiústavný a diskriminačný. Podobne ako vlastníci domov aj nájomníci bytov s regulovaným nájomným sa cítili byť diskriminovaní. A oprávnene. Veď ich susedia a známi si mohli obecné byty odkúpiť za vyhláškovú cenu, a oni nie. Dokonca mnohí nájomníci priestranných bytov si ich nemôžu dodnes vymeniť za menšie, lebo vlastníci domov s výmenou nesúhlasia.

Nájomníkom asi z 30 domov v bratislavskom Starom Meste hrozilo, že prídu o strechu nad hlavou, pretože v týchto domoch sa mesto delí o vlastníctvo s majiteľmi, reštituentmi či firmami, ktoré si uplatňujú predkupné právo na byty a terajším nájomníkom ponúkajú nedostatočnú, často až smiešnu finančnú náhradu za byty.

Otázku diskriminácie preto treba vnímať ako mincu, ktorá má dve strany. V podstate tu ide o konflikt dvoch celospoločenských záujmov, pričom oba majú nárok na určitý stupeň ochrany. Konštatoval to aj Ústavný súd SR, keď v náleze zo 4. 4. 2002 uviedol: „Riešenie bytových potrieb občanov je záujmom súkromným, ale aj verejným, a v tomto štádiu (prechod na trhové prostredie) ich bez rizika sociálnych otrasov nemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi aspoň do vybudovania fungujúceho trhového prostredia štátom usmerňovaný.“ Upozorňujem na termín „musí“, ktorý ústavný súd použil a nie termín „môže“.

Z uvedeného je zrejmé, že názory, podľa ktorých nález Ústavného súdu SR s reguláciou nájomného nesúvisí, sú nepravdivé. Taktiež nemožno súhlasiť s tým, že súčasná regulácia nájomného je v rozpore s ústavou, lebo porušuje práva majiteľov bytov. Takéto konštatovanie môže vyrieknuť iba ústavný súd, čo sa nestalo.

Z nálezu ústavného súdu je zrejmé, že záujmy nájomníkov sú aj verejnými záujmami, t. j. všeobecnými záujmami chránenými zákonmi. Navyše ústava v čl. 20, ods. 4 dovoľuje obmedzenie vlastníckeho práva v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme na základe zákona a za primeranú náhradu. Regulácia nájomného je teda obmedzenie vlastníctva, aké ústava predpokladá a pripúšťa. Predložený legislatívny návrh na odklad účinnosti deregulácie nájomného má teda ústavný základ.

Diskusia o ústavnosti môže byť v otázke naplnenia požiadavky „primeranej náhrady“. Problém by však nemal byť ani v tom, keďže vláda prijala uznesenie, že výnos ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja o regulácii cien nájmu bytov bude novelizovaný tak, aby sa splnila ústavná podmienka primeranej náhrady. Navyše vláda urobí opatrenia, ktoré podporia trhové prostredie aj s lacnejšími bytmi, aby bolo možné bez sociálnych otrasov uskutočniť v stanovenej lehote aj dereguláciu nájomného.

Katarína Tóthová (ĽS-HZDS), podpredsedníčka Ústavnoprávneho výboru NR SR