Čudný prejav slovenskej pohostinnosti

Pred pár týždňami sme sa s manželom vrátili z dovolenky na Slovensku. Dojmy sú rôzne, dobré, ale i tie horšie...

Na bratislavskom letisku sme mali po vybavení formalít pred odletom do Zürichu necelú hodinu čas a chceli sme ho pri raňajkách a káve stráviť v reštaurácii na prvom poschodí budovy letiska. Miesta bolo dosť. No všetko stoly iba s dvomi, či štyrmi stoličkami. Nás však bolo päť.

Neviem už ani, kto z nás vzal jednu stoličku od ktoréhosi stola a pristavil ju ako piatu k vedľajšiemu stolu, aby sme si mohli sadnúť. Na to hneď ktosi zahulákal: „Prosím vás, neroznášajte nám tie stoličky!“ V poriadku. Stoličku sme vrátili na pôvodné miesto a stojíme uprostred poloprázdnej reštaurácie ďalej.

Počkáme a slušne sa pýtam, kde si môžeme sadnúť. V reštaurácii obsluhoval jeden čašník a zdalo sa, že je v strese, hoci bolo iba osem hodín ráno. Pobehoval hore-dolu a po „zdvorilom“ privítaní si nás už nevšímal. Stáli sme tam ako nejakí...

„Prosím vás, ktorú stoličku si môžeme vziať?“ postavila som sa čašníkovi do cesty. „Ja neviem,“ znela úsečná odpoveď. „Takže máme odísť, keďže je nás päť?“ Na to čašník s akýmsi jedom schytil tú istú stoličku a postavil ju tam, kde my predtým. Odišiel. Opodiaľ pri stole so šiestimi miestami sa hostila trojčlenná rodinka...

Dobrých pätnásť minút si nás nikto nevšimol. Veľmi som sa hanbila, pretože som tu mala švajčiarskych hostí. Tí si mysleli svoje! Vyzvala som ich, aby sme opustili reštauráciu. V hale sme sa ešte stihli pred odletom obslúžiť pomerne chutnou kávou z kávomatu.

Tým, ktorým je ešte takáto typicky slovenská arogantnosť vlastná (preto slovenská, lebo som sa s ňou ešte nikde na svete nestretla), chcem povedať len toľko, aby sa začali správať k ľuďom normálne, to jest ako k ľuďom. A prestali už zákazníkom a stránkam dokazovať, kto je kde pánom.

Takéto správanie by čašníkom tam „vonku“ nikde nestrpeli. Môže mať najlepšiu hotelovú školu a ovládať niekoľko svetových jazykov, v takom Nemecku či Švajčiarsku to nikoho zaujímať nebude. Viem to, pretože som tam niekoľko rokov pracovala práve v prostredí reštaurácií a hotelov. V Berne som bola svedkom i takej situácie, kde obsluhujúca dievčina prišla o miesto ešte pred očami hosťa.

A vy, moji milí krajania, sťažujte sa a reklamujte, nielen ako ja tentoraz. Hromžiť za dverami svojho bytu ešte nikomu nepomohlo. Nahraďme pocit krivdy v sebe za možnosť a právo vyjadriť svoj postoj kdekoľvek a kedykoľvek.

Ema Nydegger, Bern
LIST ČITATEĽA